Keď sme v Metkovići prekročili hranicu z Chorvátska do Bosny a Hercegoviny, zmocnil sa ma za volantom českého auta s rakúskou značkou zvláštny pocit neistoty. Opäť som zvažoval svoje rozhodnutie vymeniť chorvátske diaľnice za neznáme bosnianske cesty. Rozpomínal som sa na Luciu, ktorá mi ešte v Splite s úsmevom vysvetľovala, že sa nemám čoho báť. Veď aj ich sused si minulú sobotu bral Bosnianku, svadba začala doma a skončila v Bosne. Naozaj, z domu oproti som videl, ako sa dobre bavili, spievali akoby boli na ulici sami. Už som sa nemej obával, aj cesta bola v pohode. Spomínali sme na uplynulé dni pri mori, miesta, ktoré sme navštívili, mestá, ktoré sme minuli, ... MOSTAR nám zrazu prerušil sieť príjemných spomienok. Spomenuli sme si na nedávne titulky v médiách o vojne, ktorá zasiahla aj toto mesto. Niekoľko rozstrieľaných domov pri ceste nám nedalo zabudnúť na otázky, ktoré boli tak pred rokmi ako aj teraz nezodpovedané. Ako to začalo? Kto vlastne začal? Kto je za to vinný? Vážil som si priamosť otázok, ktoré na mňa mama so sestrou adresovali. „Neviem“, bola najpravdivejšia odpoveď. „Kým na Teba nemieria puškou, môžeš kľudne odpovedať čokoľvek“, povedal by divák „No man´s land“. Odpoveď možno nevedia mnohí, čo tu dnes žijú, premýšľal som v duchu. A možno je skoro, aby ju hľadali, našli by len mená chýbajúcich príbuzných a susedov.
Súmrak v krajine i vo mne umocnili všadeprítomné kopce, a ja som sa v duchu pýtal, prečo sa obávam cesty touto krajinou. V aute všetci driemali, za čo som im bol vďačný. Dôvera, ktorej sa mi tak dostalo, bola asi jediným príjemným pocitom na tejto kľukatej ceste. Kľukatili sa aj vo mne rôzne odpovede, ktoré som v hĺbke duše chcel dať niekomu, kto tu žije. Milujem spoznávanie vzdialených miest, no teraz som sa obmedzil na niekoľko lexikónových viet s pumpárom. Zvláštne, namiesto krajiny som spoznával sám seba, a nachádzal človeka, ktorý sa bojí dôverovať krajine, ktorá práve dôveru potrebuje.
V Banja Luke ma prekvapili nápisy v azbuke, takže som počítal s tým, že niekde odbočím nesprávne. Stalo sa. Sympatický mladý pár nám okolo polnoci ochotne vysvetlil cestu na hranice, navyše takou plynulou nemčinou, že som sa hanbil za tú moju. Mladík, akoby chcel prehĺbiť moje trápenie, nezabudol dodať, aby sme sa nebáli opýtať sa, ak sa zas stratíme. Možno dievčina, ktorú držal za ruku, bola Sonja o ktorej „hovorili Niki a Ciki“.
Po dlhých 6 hodinách cesty krajinou i vlastnými predsudkami sme o 01:00 dorazili na hranice s Chorvátskom. Bosna ma lámala vyše 6 hodín. Zlomila ma. Teraz ešte nemôžem, ale o rok sa vrátim a všetko jej vysvetlím, o mne a mojich predsudkoch.
