Keď som nestihol prvé premietanie filmu „Volanie mora“, bol som dosť nešťastný, lebo som ho mal vysoko medzi požiadavkami na najbližší mesiac. Keď mi o 3 týždne zaradili film opäť do programu, moje sympatie k malému kinu rástli obrovským tempom. Snažil som sa nájsť niekoho, kto by šiel do kina so mnou. Silné filmy totiž zvládam lepšie v spoločnosti známeho, blízkeho človeka. Je to trochu zvláštne, lebo o nich skoro vôbec nehovoríme, nedá sa. Nerád ich však pozerám sám. Teraz som bol rád sám. Dlho po filme, vlastne dlho po skončení premietania, lebo film pred mojimi očami pokračoval ešte hodnú chvíľu.
Mladému režisérovi Alejandrovi Amenábarovi sa podaril jedinečný pohľad do sveta v ktorom ide o všetko, o život, respektíve o smrť. Ramón Sampedro je skoro 30 rokov pripútaný k posteli. Zranenie z mladosti mu však nezobralo bystrosť úsudku, vnímavosť na svet, ktorý k nemu prichádza, ale ani túžbu žiť život naplno. Prichádza k záveru, že takto sa žiť naplno nedá a preto začne svoj boj za svoje právo na smrť. Amenábar si vybral tému, ktorá mu zaručuje veľkú sledovanosť – eutanáziu. Mňa si však získal nie témou eutanázie, ktorá rozprúdi už aj tak dosť početné diskusie. Šikovne nás vťahuje do prostredia (vedľajšie postavy), ktoré je popri Ramónovi druhou hlavnou postavou. Amenábar nám prirodzeným spôsobom sprostredkuje pohľad na všetky možné spôsoby vnímania tohto rozhodovania sa pre život, respektíve pre smrť. A tento pohľad je pre mňa mimoriadne zaujímavý. Nechcem preto rozoberať tému eutanázie. Chcem len ukázať, že spôsob akým sa jednotlivé osoby vo filme pristavujú pri Ramónovi je odhalením „kvality života spoločnosti“. Tá sa totiž nemeria len ekonomickými ukazovateľmi o ktorých sa v súvislosti s premenou našej spoločnosti hovorí najčastejšie.
O „kvalite života spoločnosti“ totiž vypovedá, okrem iného, aj postoj spoločnosti k jednotlivcom či skupinám vo vybraných situáciách či okolnostiach života. Najviac som si to uvedomil pri rozhovore s istým Afričanom, žiadateľom o azyl na Slovensku, keď sme spoločne skúšali sformulovať, čo na našej spoločnosti obdivuje. Nie je nič čo by obdivoval tak ako slobodu. Mnohé iné som však ja obdivoval na kultúre a hodnotách jeho etnika. Napríklad nespochybniteľnú, tradičnú, povinnosť potomka doopatrovať svojich rodičov. Nevedel si predstaviť dôvod, kvôli ktorému by nemal mať na rodičov čas, chuť, či energiu. Hodnota hodná zamyslenia. Moje výčitky na adresu jeho kultúry o chýbajúcich iných hodnotách, slobodách a právach, ktoré som mu pripomenul, akceptoval s pokorou a priamosťou, ktorá sa v našich zemepisných šírkach nenosí. Opäť hodné zamyslenia.
Ramón je vo filme obstúpený rôznymi osobami a ich postojmi, ktorých pestrosť v jednom príbehu je natoľko intenzívna, až v tom možno hľadať úmysel režiséra a scenáristu. Právnička Julia, ktorá trpí degeneratívnou chorobou prichádza, aby mu pomohla právne si vymôcť možnosť rozhodnúť sa pre smrť. Jednoduchá žena z dediny Rosa ho zas prichádza presvedčiť, aby zmenil svoje rozhodnutie. Jezuitský páter, tiež odsúdený na život na vozíku, prichádza presvedčiť ho o nemorálnosti Ramónovho rozhodnutia. Paradoxne, fyzická nemožnosť dostať sa na poschodie do jeho izby, sa stáva akoby obrazom vzdialenosti, ktorú nedokázal prekonať, aby vôbec našli spoločnú reč. Ramónov brat i celá jeho rodina sa oň starajú celé tie roky. Vzdali sa svojich snov a ambícií, takže sú k Ramónovej posteli pripútaní podobne ako on. Jeho otec veľa nehovorí, má však jasno v tom, že smrť syna, akúkoľvek smrť svojho syna, si nevie predstaviť. Životy týchto postáv, ktoré sa nechali vtiahnuť do Ramónovho príbehu, nezostávajú nedotknuté. Nechali sa vtiahnuť.
Neviem, ako by mňa zmenilo stretnutie s Ramónom. Amenábarovi sa však podarilo vtiahnuť ma do bolestného sveta ľudí, ktorým Ramón nie je ľahostajný. Nie právne, či morálne, ale osobne.
Aj o kvalite našej spoločnosti vypovedá okrem iného to, aký postoj zaujímame k jednotlivcom v podobných životných situáciách. Úmyselne uvádzam podobných, lebo mám na mysli skupinu ľudí, ktorým život končí. Zdá sa mi ponižujúca reklama len na mladosť, úspech či zabezpečenie: „... už nemusíte zostať nikomu na pleciach...“
Chcem preto vyjadriť svoj obdiv a hlbokú úctu k tým, ktorí tento rozmer kvality našej spoločnosti držia nad hladinou. Okrem iných, mne neznámych, chcem zložiť poklonu Kristínke K., či Márii J., ktorým podobne končiace životy zotreli deliacu čiaru medzi prácou a ostatnou časťou života. Podobní i trochu odlišní Ramónovia vstúpili do ich rodín, do ich snov, do ich života. Naoko vedľajšie postavy našej spoločnosti sú v mojom vnímaní hlavnými postavami.
