
Na film „Pád Tretej ríše“ (Der Untergang ) som sa tešil z viacerých dôvodov. Aj preto, že je to film nemeckej produkcie a týka sa bolestnej nemeckej histórie, očakával som solídny historický prístup. Nesklamal som sa. Nie som síce historikom, vnímal som to teda viac laicky, než profesionálne. Môj záujem vychádzal zo záujmu o tému holokaustu, ktorou žijem už dlhší čas. Film sa k tejto téme priamo nevyjadruje, ale už tým, že približuje Hitlerov spôsob uvažovania a rozhodovania, dotýka sa aj témy holokaustu. K tejto téme som sa dostal pred niekoľkými rokmi a s prispením niektorých priateľov sa môj „archív“ postupne naplnil údajmi, spismi, dokumentmi a výpoveďami, ktoré majú pre mňa istú hodnotu. Azda najošúchanejšou medzi nimi je kniha „Modernosť a holokaust“ od Zygmunta Baumana. Práve táto kniha predznačila moje hľadanie v téme holokaustu: Bol holokaust len výplodom, ktorý sa v spoločnosti objavil „náhodou“, bol len neočakávaným „zhubným nádorom“, alebo samotná moderná spoločnosť svojimi mechanizmami pripravila pôdu pre jeho vznik? Inými slovami, je holokaust minulosťou, alebo žijeme v spoločnosti (síce postmodernej), ktorá tiež stavia na prvkoch, kedysi dôležitých pre vznik holokaustu?
„Pád Tretej ríše“ je rozprávaním Traudl Junge , ktorá sa ako 22-ročná stáva osobnou sekretárkou A. Hitlera. Zachytáva posledné mesiace života A. Hitlera a jeho najbližších spolupracovníkov. Samotný filmový príbeh neprináša historicky nič nové, veď opisuje už dobre známe udalosti. Zaujímavo však vstupuje do príbehov jednotlivých postáv. Mňa zaujal predovšetkým vyobrazením množstva prítomných pri A. Hitlerovi, ktorí vedeli, že sa blíži neodvratný koniec. Nenašli v sebe chýbajúci kúsok odvahy, aby nahlas vyjadrili nesúhlas. Ak sa aj niekto ozval, strach mu nedovolil ďalej rozvíjať „nebezpečné“ teórie o konci Tretej ríše. Pravdepodobne kvôli prečítanej knihe Z. Baumana „Modernosť a holokaust“ som vo filme videl predovšetkým skrytý súboj o tvár spoločnosti, ktorá sa utvára už v tom najmenšom meradle – skupine, ktorú aj ja dotváram svojou prítomnosťou, svojou zodpovednosťou.
Mimoriadne citlivo na mňa potom pôsobila záverečná myšlienka filmu, ktorá silno korelovala s Dostojevským, ku ktorému sa priznáva Bauman: „Všetci sme zodpovední za všetkých, za všetkých ľudí predovšetkým, a ja väčšmi ako všetci ostatní“. Bauman sa touto myšlienkou priznáva k teórii E. Lévinasa, že „zodpovednosť za Iného je základným stavebným prvkom ´bytia s ostatnými´“. Zodpovednosť, ktorá v dnešnej atomizovanej, či ak chcete autonómnej spoločnosti, zaváňa narúšaním osobnej slobody jednotlivca, je preto „kontroverzná“. Lévinas však trvá na význame zodpovednosti aj „za to, čo nie je mojím skutkom, či za to, čo sa ma ani netýka“. Základným prvkom, ktorý napomáhal holokaustu bola podľa Baumana depersonalizácia, pohľad na Iného spôsobom, ktorým zanikol v dave, stratil meno, pôvod, ... Uzavretie sa do svojho sveta znamenalo pre väčšinu obyčajných Nemcov záchranu svojho vlastného príbehu. Bolo to však zároveň uzavretie sa do zodpovednosti len za seba samého. Minulosť môže byť aj v tomto prípade najlepšou učiteľkou, či výčitkou. Verím, že si naša spoločnosť vytvorila dosť obranných a kontrolných mechanizmov, aby sa holokaust neopakoval. Mám však ďaleko k pokoju a bezstarostnému spánku pri pohľade na zodpovednosť ako je dnes vnímaná. Teória o tom, že každý je zodpovedný predovšetkým sám za seba sa nebadane posúva do významu len sám sa za seba. Možno je to preto, že sa považujeme za dostatočne dospelých, teda schopných postarať sa o seba. Aj toto je však podľa mňa posunutý význam, pretože dospelý môže znamenať schopnosť postarať sa nielen o seba. Možno je to tak preto, že sme uverili kriku tých, ktorí nechcú, aby sme sa o nich zaujímali. Je možné, že sme preto prepočuli slabé prosby tých, ktorí potrebujú, či chcú, aby sme sa o nich zaujímali? Je to možné.
Lévinas ide ešte ďalej keď hovorí, že zodpovednosť je vlastne morálnou vlastnosťou spoločenskej blízkosti. Naproti nej potom stojí spoločenská vzdialenosť, ktorá je nám viac známa ako heterofóbia.
„Pád Tretej ríše“ vo mne znovu oživil vášeň, ktorú kedysi živil Bauman a jeho „Modernosť a holokaust“. Chcel som o tom hovoriť s inými, lebo v „spomínanej minulosti (holokaust) nachádzam spôsob akým hľadieť aj na prítomnosť, aby vôbec budúcnosť bola obývateľná“. (posledné slová Baumanovej knihy)