Ďakujem Ti, D., že si mi toto CD kedysi darovala. Toto Requiem som si zo všetkých Requiem, ktoré poznám, obľúbil najviac. Aj preto, že som ho našiel vtedy, keď som ho potreboval najviac. Aj kvôli Kieslowskeho filmom. Aj kvôli priateľovi, ktorého som vtedy stratil.
Aj kvôli obalu toho CD. Keď som stratil priateľa, okrem iného som sa bál, aby som naň nezabudol. Chcel som, aby spomienky boli čo najviac podobné tým chvíľam, kedy som ho skutočne zažíval. Ale tak to nebude. Všetko čo som si dokázal uchovať sú v porovnaní s reálnym stretnutím a hľadením len vzdialené tváre, ako na obale CD. Aj pohľad je upretý do diaľky, lebo už si nie sme tak blízko. Ako na obale CD. Delí nás niečo, čo nevieme prekonať. Nič už nie je tak konkrétne ako kedysi.
Často som túto hudbu počúval. Aj včera v noci, aj dnes. Aj teraz je mojím vyznaním ďalšiemu blízkemu človeku, priateľovi, ktorý teraz odišiel. Veľmi ma ovplyvnil. Aj ja totiž verím, že svet môže byť lepší. Aj mne je ťažko a osamelo, keď stretávam chudobu, bolesť, poníženie, lož, utečencov, osamelých starcov, ..., ktorých hovorcom bol pápež. Je mi ťažko a osamelo, keď počúvam tých, ktorí do neho vkladali väčšiu nádej. Je mi tak preto, lebo viem, že chcel a mohol urobiť viac, ale viem, že nemohol urobiť všetko. Je mi za ním ľúto. Stratil som ďalšieho blízkeho človeka. Už koľkého? Koľkým už hral môj priateľ Preisner?
A Preisnerovo „Requiem for my friend“ nesie moje myšlienky a spomienky aj dnes. Zvlášť skladba „Lacrimosa“.
