Poznáte to? Aj u vás to tak kedysi fungovalo? Nebodaj ešte funguje??
„Niektorým však silnejúci tlak v žalúdku, nie zo zlej stravy, ale zo slov, ktoré sa nedajú stráviť, nedal pokoj, kým sa raz neozvali. Očakávali iné ruky a hlasy, ktoré ich podporia, ale tie neprichádzali. Odpoveďou im boli sklopené pohľady. A do očí sa už viac neodvážili pozrieť. Nemohli, videli by výčitku, svedomie, ktoré sa už ozvalo. A bolo ho počuť.“
Ktorá chvíľa je tá strašná, keď človek kapituluje v odstupe a kritike? Kedy sa stáva posluhovačom a prestáva byť samostaným človekom? Zamrazí ho aspoň trochu? A trápi ho to aj naďalej? Bojuje? Máva zlé sny?
Na kapitulácii je pozoruhodné to, že je ťažké určiť, kedy sa začala a kde sa skončí.(Zygmunt Bauman)
„Neozval som sa, lebo som sa bál. Veď sa ozvem, keď budú dôležitejšie otázky. Teraz skoro o nič nejde.“
Naozaj? Ktoré sú tie „vyššie hodnoty“, ktoré ospravedlňujú? Je mlčanie naozaj vrcholom posluhovania? Odkiaľ sa berie istota, že zajtra budeme odvážnejší?
Bolo to podobne v niektorých príbehoch tých, ktorí sú teraz v „zoznamoch“? Ako dobre, že sa nepíšu ďalšie zoznamy tých, ktorí posluhovali pri: úplatkoch, podvodoch, manipulácii, ... A kde všade? Aj u vás? Aj u nás.
