Pod mojím oknom žije prekrásna Lipa. Nie, „L“ nie je chyba. S veľkým písmenom „L“ som to napísal, lebo to už nie je lipa, ale Lipa. Môžem občas aj ja slovenčine čosi ukázať, nie? Teda, Lipa sa mi zatiaľ ukázala iba v tej skromnejšej podobe počas zimy, ale zatiaľ predo mnou ani nič neskryla. Ešte plne nezakvitla, ale to príde. Už teraz má nádherné malé zelené púčiky, z ktorých pomaly začína vyrážať aj trocha bielej. Aj sused mi povedal, že je každý deň iná, nová. Ja si však myslím, že je taká, aká má byť, len my ju vidíme ako chceme. Niekedy vymäknem, potom si ju nevšimnem, inokedy zas vadí, lebo stojí veľmi blízko pri chodníku.
Nemôžem inak, než napísať, že Ona ma zo všetkých jarných udalostí prekvapila najmenej. Väčšinu som nečakal: že zomrie Ján Pavol II., že nájdem Tému, že Ťa nájdem po 10 rokoch v ČT a Ty odpíšeš, že mi uverejnia článok, že v blogovaní číhajú nástrahy, že uznáš moju Essay, že sa rozídete, že Ratzinger bude novým pápežom, ...
Ach, moja Lipa. Kvitni! Aspoň Tvojej jarnej udalosti rozumiem.
