Kedysi bolsvet za oknom zaujímavý, len keď sa dialo niečo, na čom som nemohol mať priamoúčasť, film, v ktorom som nemohol hrať. Vtedy bolo ťažké byť len divákom vovitríne. Sídliskové vojny a ja som sedel doma v župane a bojovals angínou. Prvomájová ranná kapela, ktorú som zas nestihol. Prvý sneh bolvždy v konflikte so školou, ktorá trvala v ten deň presne tak dlho,aby sa stihol roztopiť. Toto okno bolo aj svedkom netrpezlivého zamilovaného čakaniana tú pravú, prvú, ktorá chodila do školy popred náš panelák. Uslzené okno s čelomna jeho chladnom povrchu, tie noci bezsenné, hodiny s nekonečným tikaním,s pohľadom do hĺbok mladej duše, ktorej nikto nerozumel. Otázky šepkanéodrazu, ktorý nekompromisne poskytovalo to isté okno.
Títo„okenní svedkovia“ mojich prvých rokov, nesmelých snov, zvedavých pohľadov sú dnesmedzi odpadom. Naozaj neviem, či boli svedkom viac radostných či žalostnýchchvíľ.
Dneshľadím do večerného sveta, ktorý je iný. Hľadím naň iným pohľadom. Väčšina susedovje iná. Keď sa prisťahovali, najprv menili okná a dvere. Človek si chránisvoj svet, pozorne si vyberá, komu dovolí vstúpiť. A prináša si svojpohľad na svet, ktorého sa nechce vzdať. Niektorí stále čakajú, kto zaklope, ajkeď nikoho nepozvali. Človek chce byť navštívený. Smutne pozorujem tých, ktoríhľadia stále tým istým oknom, nezmeneným pohľadom na tento svet, až stratiliz oka iskru.
Vtedydávnejšie, keď boli naše okná ešte celkom nové, nevedel by som v tichupočúvať Jopek tak ako dnes. Nemyslel by som na to všetko, na tých všetkých.
A možnonaše nové okná sú len potvrdením, že u nás doma už von oknom hľadia ináč,šťastnejšie.
