Nezáleží na postoji, či to robíte priamo, vyzývavo, neohrozene, nehorázne alebo tak tajomne, nenápadne, z odstupu. Môžete sa skryť za knihu, či slnečné okuliare. Alebo za odraz v okne. To je vlastne najlepšie – hľadíte von oknom na letiacu krajinu, len pozadie, tapetu iného obrazu – oči druhého. Po chvíli sa stretnete a tvárite sa, že nič. Hľadíte do diaľky, do hĺbky. Ako ďaleko je to? A ako hlboko?
Oči klopíme, odvraciame, zatvárame, privierame, skrývame.
Očami uhýbame, uškŕňame sa, mávame na pozdrav aj na ratu, smejeme sa, plačeme, trpíme, túžime, dávame, strieľame si z druhého alebo zo všetkého.
V očiach ukážete celý Váš svet: letný rozmar, únavu posledných dní, hlad, zamilovanosť, moravský vidiek, či ďaleké Mexiko, radosť z hračky, či strach z návratu domov.
Hľadieť priamo? O aké čaro by som sa ukrátil.
