Toto Requiem som si obľúbil. Aj preto, že vo chvíľach, keď je kríž prázdny a hrob obsadený a zatvorený, nesie toto Requiem moja slová, ktoré neviem vyjadriť. Tak je to aj dnes.
Slová.
Tak mocné, jasné, veľké, dôležité. Dnes nimi neviem vyjadriť úctu, lásku, oddanosť, blízkosť, prítomnosť. Dnes nemôžem.
Dnešok je svedkom ľudského odstúpenia od Priateľa, Majstra, Syna Božieho. Dnešok odhaľuje krehkosť ľudských prísľubov kedysi vyrieknutých s plnou vážnosťou.
Božie Slovo však práve v ten istý deň definitívne vyznalo lásku. Ponížene, neodvolateľne.
Dnes sa ľudské slová s božím Slovom minuli, nestretli sa. Božie Slovo zostalo opustené, nedostalo odpoveď. Prázdny kríž, zapečatený hrob sú však začiatkom môjho vyznania, ktoré nebude plné slov, ale tichej prítomnosti, zotrvania a hľadenia na tieto symboly: kríž, hrob. Ony ma očisťujú, odzbrojujú, ponechávajú ticho.
Takto, bez slov, môžem prekročiť neschopnosť svojich slov, inokedy mocných. Dnes je moja veľkosť a moc v nemohúcnosti. Zostalo mi ticho a prítomnosť. Ticho pod krížom. Ticho v hrobe. Za všetky slová.
