Ak vás príbeh filmu nezaujíma alebo ste ho videli, túto časť preskočte.
Dominika Jegorovová patrí k najlepším baletkám v Rusku a drží pozíciu prvej sólistky baletu Bolšoj teatru v Moskve, v jednom z najlepších baletných súborov na svete. Potom ale pri jednom vystúpení jej tanečný partner skočí na lýtko. Ozve sa strašný zvuk praskajúcich kostí. Pre baletku to znamená koniec kariéry. Vyzerá to ako nešťastná náhoda, aspoň tak si to má Jegorovová myslieť. Vracia sa z nemocnice, a je zmierená s tým, že tancovať už nikdy nebude. Jej matka trpí postupujúcou Bechterevovou chorobou. A ona sa o ňu musí starať. Nastáva čas pre ďalšiu náhodu, na scéne sa objavuje jej strýko Ivan Dimitrijevič Jegorov, jeden z dôstojníkov zahraničnej rozviedky.
Ten prichádza, aby svojej neteri pripomenul, že s matkou býva v štátnom byte, ktorý patrí divadlu. Tiež všetky matkine liečebné náklady, rovnako ako plat ošetrovateľky hradí Bolšoj teatr. Strýko má riešenie, ale musí mu pomôcť získať tajné informácie od jedného ruského oligarchu Dimitrija Ustinova. Svojej neteri, ktorej sa snaží pomôcť, ale zabudne oznámiť, čo sa stane, až s týmto mužom zostane sama v hotelovej izbe. Jegorovová nič netuší, a preto robí, o čo ju strýko požiadal. Ide jej to skvele, za chvíľu sú skutočne sami a Ustinovova ochranka čaká za dverami.
Našťastie sa v tej chvíli v izbe objaví zabijak, ktorý mu okolo krku utiahne kovovú slučku. Tajná služba sa zbavila toho, koho potrebovala. Lenže čo s nepohodlným svedkom? Vedenie rozviedky nariaďuje jej likvidáciu. Strýko však príde s návrhom zaradiť ju do špeciálneho programu zvaného Červené volavky. Jegorovová tak dostáva na výber, buď dá svoje telo do služieb vlasti, alebo zomrie. Rozhodne sa žiť a na štátnej škole 4 nastúpi do tvrdého programu, ktorý učí študentov využívať metódy sexpionáže.
Súvisiaci článok
Ruská propaganda ako prostriedok psychologickej vojny
Demoralizáciu protivníkov, ktorí nie sú schopní efektívne odolávať vplyvu propagandy posunuli Rusi do nového storočia.
Tu sa postupne rozohráva veľmi precízna špiónska hra medzi SVR a americkou CIA. Tá má totiž priamo v srdci ruskej zahraničnej rozviedky svojho špeha a kontakt s ním obstaráva Nathaniel Nash. Ten sa ale nešikovne prezradí, keď sa ruská protidrogová služba náhodou pripletie k jeho kontaktu so zdrojom. Nash netuší, o koho ide a zazmätkuje. Spravodajská hra tak začína. Vo filme nejde o divoké prestrelky, súboje či únosy. Tu sa hrá skutočná šachová partia so všetkými finesami. Pekne krok po kroku. Všetci sú iba figúrky aj keď občas môžu mať svoju hlavu.
Dominika sa snaží Nathana zviesť a získať informácie, ale Nathan vie, že je tajná agentka SVR a pokúsi sa ju presvedčiť na spolupácu s CIA. Dominika súhlasí, ale SVR to zistí a unesie ju späť do Ruska. Neskôr po mučení a zisteniu SVR, že nič nespravila, je prepustená a vráti sa opäť späť.
Agentke sa podarí Nasha zviesť, ale pri následnom mučení zabije ruského agenta načo omdlie a zobudí sa v nemocnici, kde jej odhalí svoju identitu najdôležitejší agent CIA v Rusku. Nariadia jej, že ho má udať, ale ona namiesto toho udá vďaka vymysleným dôkazom svojho strýka, ktorého bude chcieť CIA vymeniť za Dominiku, ktorú oficiálne zajala. Pri výmene agentov Rusi Ivana Jegorova zabijú, Dominika prežije a dostane za svoje zásluhy uznanie. CIA tak získa 2 vysokopostavených agentov v Ruskej federácii.
Budapešť ako centrum spravodajských hier
Príbeh sa odohráva prevažne v Moskve a Budapešti, čím film dokonale zapadá do súčasnej bezpečnostno-politickej situácie v medzinárodnom a spravodajskom prostredí. Maďarsko možno v súčasnosti považovať za pravdepodobne najväčšie pôsobisko ruských tajných služieb v Európe, nakoľko Maďarská vláda doteraz nevyhostila žiadnych ruských štátnych pracovníkov a k smerovaniu ruskej politiky a k vojne na Ukrajine sa stavia pokrytecky.
Maďarsko možno v súčasnosti považovať pravdepodobne za najväčšie pôsobisko ruských tajných služieb v Európe
SVR alebo aj Služba zahraničnej rozviedky vznikla počas rozpadu Sovietskeho zväzu 1. septembra 1991 odštiepením 1. správy KGB, ktorá mala za úlohu pôsobiť mimo hraníc ZSSR. V počte zamestnancov je o trochu menšia ako CIA, ktorá plní podobné úlohy – má 15 až 18 tisíc zamestnancov. Jej hlavné úlohy možno zhrnúť do týchto oblastí: politickej, bezpečnostnej, technologickej a ekonomickej rozviedky v zahraničí. Podieľa sa hlavne na elektronickej špionáži v zahraničí a v súčasnosti je druhá najaktívnejšia zahraničná spravodajská služba mimo územia Ruskej federácie po GRU.
SVR alebo aj Služba zahraničnej rozviedky vznikla počas rozpadu Sovietskeho zväzu odštiepením 1. správy KGB
Súčasné taktiky ruských tajných služieb sa prispôsobili dobe, ale veľa spoločných znakov z čias ZSSR si zachovali. Film vychádza z rovnomennej knihy od bývalého amerického agenta CIA Jasona Matthewsa, ktorý pôsobil v tajnej službe viac ako 30 rokov a vďaka svojmu povolaniu poznal spravodajské taktiky Sovietskeho zväzu a Ruskej federácie podrobnejšie ako bežní občania. Červené volavky na misiách využívajú spolu s agentmi najmä špionážne techniky HUMINT (HUman INTelligence), avšak možno spozorovať aj metódy SIGINT (SIGnals INTelligence), ELINT (ELectronic INTelligence) a OSINT (Open-Source INTelligence).
Volavky využívajú špiónsku metódu nazývanú aj „kompromat“ – používanie zvádzania namiesto technológií na ovplyvnenie diplomatov a vplyvných podnikateľov, ktorí potom prezradia dôležité informácie. Následne sa využíva vydieranie týchto osôb čím sú prinútené spolupracovať s tajnou službou.
Utajené špiónske školy
Z verejne dostupných informácií je ťažké overiť, či tajná škola na vzdelávanie profesionálnych špiónov - zvodkýň a zvodcov naozaj existovala, podľa tvrdenia CIA je to pravda. Sovietsky zväz prevádzkoval údajne Štátnu školu 4 v Kazani, v Tatarstane na brehu rieky Volga. Ženské agentky boli nazývané volavky a mužskí agenti havrani. Táto škola však bola údajne už dávno zrušená a ruské tajné služby používajú na zvádzanie nezávislých kontraktorov. Avšak je veľmi nepravdepodobné, že v tejto škole používali tak drastické metódy výučby ako je často prezentované.
Podľa rozhovorov s bývalými agentmi KGB však výcvik týchto agentov prebiehal odlišne. Tréning volaviek prebiehal najmä v zmysle naučiť ruské ženy západným spôsobom. Učili sa ako zahájiť konverzáciu, ako správne otvoriť fľašu šampanského a rôzne ďalšie detaily, ktoré mali zapôsobiť na objekt záujmu, pretože bežné ženy v Rusku v tej dobe neboli vychovávané a zvyknuté na podobné spôsoby vystupovania.
Učili sa ako zahájiť konverzáciu, ako správne otvoriť fľašu šampanského a rôzne ďalšie detaily...ň
Učili sa však aj rôznym špionážnym technikám, napríklad ako správne fotografovať, vytvárať mikrodoty, metódy šifrovanej komunikácie, alebo ako odhaliť, že vás niekto sleduje a mnoho ďalších. Metódy výučby boli tak veľmi podobné ako na Akadémií zahraničnej rozviedky (kedysi nazývanej aj Inštitút červenej štandardy) v Moskve, ktorá funguje v menšej podobe v utajení doteraz a študoval tam aj Vladimír Putin.
Rozdiel vo výučbe bol najmä v tom, že na tejto škole sa agenti neučili zvádzať svoje objekty záujmu. Väčšina dostupných informácií existuje len od bývalých agentov. Neexistuje ucelený obraz o tom, ako výcvik prebiehal a koľko takýchto škôl existovalo a možno ešte v utajení naďalej existuje.
Neexistuje ucelený obraz o tom, ako výcvik prebiehal a koľko takýchto škôl existovalo a možno ešte v utajení naďalej existuje.
Ruské tajné služby nie sú jediné, ktoré využívajú podobné praktiky voči ostatným tajným službám. Napriek tomu, že Matthews tvrdil, že podobné praktiky západné tajné služby nevyužívali a v súčasnosti sú na ústupe, s prípadmi sexpionáže sa môžeme stretnúť mnohokrát počas celého 20. storočia až do súčasnosti. Najznámejšími prípadmi sú Mata Hari počas prvej svetovej vojny alebo východonemeckí „Romeo“ špióni posielaní na západ.
V roku 1975 dokonca bývalý asistent riaditeľa FBI William C. Sullivan pri výsluchu pred americkým senátom priznal, že metóda sexpionáže je bežná medzi svetovými tajnými službami a používali ju voči Sovietom rovnako ako oni proti nim. V súčasnosti je najaktívnejším využívateľom metód sexpionáže Čínska ľudová republika a jej tajná služba, ktorá ich obľubuje a používa ich najmä na dosiahnutie ekonomických záujmov Číny. Možno spomenúť prípad Christine Fang z roku 2015.
