Do prístavu v Toulone sme dorazili za tmy. Posádka nás zobudila búchaním na dvere kajuty a my sme sa so zalepenými očami poslušne zoskupovali v chodbách vedúcich do garáží v podpalubí. Keď nás loď vypľula zo svojich útrob, slnko už nesmelo prebúdzalo ospalé mesto. Prefrčali sme mólom dekorovaným vysokými palmami, stožiarmi hojdajúcich sa lodí a okolitými kopcami, ktoré ako ochranné dlane objímali domy plné pravidelne odfukujúcich spotených tiel.
Naša prvá cesta smerovala do Aix-en-Provance, vzdialenom od prístavu necelých 90 kilometrov. Smäd po poznávaní mesta sa najlepšie hasí s plným žalúdkom a teplé croissanty a café noisette sú nepochybne tiež súčasťou francúzskej kultúry, tak sme sa nechali zviesť vôňou čerstvo pomletej kávy na obľúbenom Cours Mirabeau, 440 metrov dlhom a 42 metrov širokom korze pôvodne vystavanom ako dvor pre kočiare. Korzo zdobia košaté platany, vďaka ktorým ho domáci prezývajú zelený tunel. Ak privriete oči, možno sa vám ho podarí uvidieť tak, ako vyzeral v časoch, keď ním korzovali velikáni francúzskej kultúry Paul Cézanne, Albert Camus či Émile Zola.
Mimochodom, vedeli ste, že café noisette v skutočnosti nemá nič spoločné s príchuťou lieskových orieškov? Ide o espresso s čiapočkou z horúcej mliečnej peny, vďaka ktorej má káva lieskovo-orieškovú farbu.
Uličky Aix-en-Provance sa lenivo prebúdzali do nového dňa, naše kroky križovalo len pár psíčkarov a kde tu turista s opuchnutými očami. Zablúdili sme do katedrály Saint-Sauveur, nazývanej tiež jednoducho katedrála Aix, ktorej základy boli postavené na rímskom fóre z prvého storočia. Údajne vznikla na rímskej ceste Via Aurelia a podľa legendy časti niektorých stien a stĺpy krstiteľnice pochádzajú z rímskeho chrámu zasvätenému Apolónovi. Katedrála predstavuje prienik medzi starovekom a novovekom, svetom antiky a kresťanstva, spája v sebe prvky románskeho, gotického aj barokového slohu.
V čase našej návštevy bol kostol takmer prázdny, rozliehali sa v ňom len zvuky organu, na ktorom hudobník usilovne trénoval jednu skladbu za druhou a reštaurátor pod ním čistil staré drevené lavice od nánosu času. Mohutný organ v zeleno-zlatom šate bol postavený bratom Jeanom-Espritom Isnardom, dominikánom, ktorého zásluhou získal región viacero pozoruhodných organov.
Poobdivovali sme bohato zdobený portál, zvyšky starodávnych mozaík, hladké steny mramorových stĺpov a našej najmenšej sme dali krátku prednášku o tom, prečo sa nehráme s vodou v krstiteľnici rovnako ako s vodou vo fontáne. Nasledujúci deň nám ukázal, že naše slová v nej naozaj zarezonovali, keď v reštaurácii v avignonských uličkách krstila najskôr seba a potom aj našich "susedov", ktorí veľmi rýchlo pochopili, prečo si leje vodu na hlavu a viac než ochotne skláňali hlavy, nechali si kropiť čelo a robiť krížiky malými mokrými prštekmi. Ale do Avignonu ostáva ešte niekoľko hodín a pár desiatok kilometrov…
Mesto Aix-en-Provance je neoddeliteľne spojené s osobou postimpresionistického maliara Paula Cézanna, otca moderny, či ako Pablo Picasso povedal: „...otca nás všetkých". Paul Cézanne a Aix-en-Provance bola láska na celý život. „Keď sa tu narodíte, je to beznádejné, nič iné nie je dosť dobré," vyznal sa maliar zo svojich pocitov k mestu, ktoré tak rád zobrazoval na svojich maľbách. Jeho vychodené uličky sú dnes označené železným znakom s písmenom C, ak ich budete nasledovať privedú vás na miesta, kde žila jeho rodina, kde chodil do školy, kam do kostola, do krčmy na stretnutia s priateľmi, kde zvykol stáť a maľovať okolitú krajinu. My sme sa nechali zlákať cestou nahor po Avenue Paul Cézanne do jeho jediného ateliéru.
Výhodou skorého vstávania bolo, že sme boli prvými návštevníkmi vily a jeho sprievodkyňa nám ochotne porozprávala zaujímavosti o ateliéri postavenom na kopci. Cézanne kúpil pôdu v roku 1901, aby tu vybudoval štúdio, kde sa bude môcť každý deň nerušene venovať maľovaniu. Deň čo deň, každučké ráno šliapal cestu nahor a nadchýnal sa pohľadmi na horu sv. Viktórie a okolie, ktoré tak dychtivo zachytával teplými farbami. Na obed schádzal do mesta a po obede s priateľmi sa vracal späť do ateliéru a venoval sa maľovaniu zvyčajne do piatej.
Miestnosť je charakteristická vysokými oknami, cez ktoré preniká mäkké rozptýlené svetlo, také dôležité na Cézannových obrazoch. Maliar, hoci počas života nebol ani slávny, ani veľmi obľúbený, teda si nemohol dovoliť rozhadzovať peniaze, sa rozhodol investovať do ateliéru a vytvoriť si vlastnú oázu pokoja, miesto, kde by ho navštevovali múzy i priatelia. Namiesto zvyčajných dlaždíc zvolil drevenú podlahu, steny vymaľoval jemnou šedou farbou, to všetko s cieľom zachytiť čo najpravdivejšie slnečné lúče a hru svetla. Popri oknách dal do steny vyrezať veľký otvor, ktorý slúžil na uľahčenie prenosu nadrozmerných plátien z prvého poschodia a izbu zariadil účelne. Pozorným návštevníkom neujde, že mnohé z predmetov v ateliéri sú súčasťou slávnych obrazov visiacich v galériách na celom svete. Sadrová soška kupida (Zátišie s Amorom), misy s ovocím, keramické džbány, tri lebky, ktoré boli častou predlohou maliarových kompozícií a pre mňa tiež určitým výkričníkom za umelcovým zúfalstvom, keď sa vyjadril, že sa vzdáva snahy zachytiť kvety, tie príliš ľahko podliehajú skaze, vädnú, preto sa prikláňal k zátišiam s ovocím, až sa dopracoval k nemenným kostiam.
Naše ďalšie kroky mali smerovať do Avignonu, no stret s výtvarným umením pozmenil naše plány a zavial nás do iného kúta Provensálska, na miesta, ktorého lúky a kopce sú zachytené na mnohých obrazoch nemenej významného maliara, Vincenta van Gogha. Holandský maliar žil v Arles na sklonku svojho života a toto obdobie patrilo k jeho najplodnejším. Vytvoril tu viac než 300 malieb a kresieb. Určite si pozrite životopisný film At Eternity's Gate, v ktorom maliara úžasne stvárnil americký herec Willem Dafoe. Film zachytáva práve umelcove roky strávené v Arles a živá kamera prinesie do vašich obývačiek kus nefalšovaného Provensálska - jeho žlté polia, skalnaté kopce, šuštiace stromy i suchú trávu, zelené vinice a blankytné nebo posiate kde-tu nadýchanými oblakmi. Len si vopchať steblo trávy do úst a s rukami zloženými za hlavou sa započúvať do spevu cikád...
Arles je však oveľa viac, než len farebné ťahy štetcom na van Goghových obrazoch. Milovníci histórie si ho spájajú predovšetkým s pamiatkami, ktoré tu ostali po expanzii starovekých Rimanov. Pôvodne bolo mesto dôležitým obchodným prístavom Feníčanov, no po invázii Rimanov bolo časom zmenené na kolóniu pre veteránov Rímskej légie. Arles (v tom čase nazývaný Arelate) zastával dôležitú úlohu v provincii Gallia Narbonensis, rozprestieral sa na ploche 40 hektárov a vďaka svojmu významu tu vzniklo mnoho architektonických monumentov, ktorých zvyšky môžeme obdivovať dodnes. My sme z mnohých pamiatok navštívili dve – rímsky amfiteáter a divadlo. Na rozdiel od rímskeho Kolosea tu nestoja davy turistov a tak si útroby amfiteátru a nádherné výhľady z jeho horných podlaží môžeme vychutnať nerušení všade zavadzajúcimi selfie paličkami.
Z pôvodného divadla toho ostalo oveľa menej, no jeho staviteľov by snáď potešil fakt, že i dnes sa na jeho pódiu striedajú umelci a rovnako ako pred dvetisícsto rokmi diváci tlieskajú ich výkonom.
Divadlo v Arles patrilo k jedným z prvých kamenných divadiel rímskeho sveta. V čase svojho rozkvetu dokázalo zabaviť 10-tisíc divákov. Jeho veľkoleposť dnes už len v hrubých obrysoch naznačujú dva stĺpy, prezývané dve vdovy, ktoré jediné spomedzi desiatok korintských stĺpov zdobiacich pozadie oblúkovej scény odolali času.
Po obednej prestávke v malom milom bistre Le Petit Arles sme opäť nastúpili do rozhorúčeného auta a zvlnenou krajinou sme sa presúvali do Avignonu.
V čase našej návštevy sa Avignon premenil na centrum kultúry a umenia. Avignonský festival založil Jean Vilar už v roku 1947 a dnes patrí k najvýznamnejším festivalom divadelného umenia na svete. Stovky umelcov obsadia na tri júlové týždne desiatky dosiek, ktoré znamenajú svet a hodinu za hodinou prinášajú umeniachtivým divákom nové zážitky. Mesto je plné turistov, predavačov suvenírov, kam sa pohnete sprevádza vás vôňa cukroviniek, levanduľových mydiel, nadšenci s pútačmi vás lákajú na ďalšie predstavenie, ulice ožijú pouličnými umelcami, tam sedí trubkár, opodiaľ trojčlenná skupina prepletá prstami na harmonike, base a husliach v balkánskom rytme, jazzovú speváčku sprevádza hráč na violončele, klauna s balónmi kŕdeľ detí, zo schodov pod kostolom znejú dynamické bubny, gumený tanečník už tri minúty skáče na jednej ruke, kaukliar na chodúľoch fúka bublinky a nad hlavou mu poletujú zvedavé holuby, ktoré sa nestačia čudovať, koľko popadaných hranolčekov pre nich ostalo pod malými okrúhlymi stolíkmi.
Čo sa však nemení napriek bublajúcemu virvaru okolo nás je panoráma mesta. Avignon bol v minulosti sídlom šiestich pápežov i dvoch anti-pápežov a impozantný Pápežský palác priam lákal, aby sme sa v ňom ukryli pred horúcim južanským slnkom a rozjarenými obdivovateľmi street-artových performácií. Stredoveká gotická budova patrí k najväčším svojho druhu na svete a od roku 1995, kedy bol palác pripísaný na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, aj k najnavštevovanejším pamiatkam vo Francúzsku. Jeho výstavba sa začala v roku 1252 a v čase ukončenia stavby palác pozostával z dvoch hlavných častí – Starý palác a Nový palác, zaberajúcich plochu 11.000 m2. Impozantná konštrukcia, vznešene prezývaná aj kamenný pilier kresťanstva, si však svoje výstavné postavenie neužila viac než len pár desaťročí.
Začiatkom 14. storočia tu pracovalo 500 cirkevných a viac než 1000 štátnych úradníkov, no pár rokov na to sa centrum pápeža vrátilo naspäť do Ríma a pompézna budova začala strácať zo svojho lesku.
Napriek tomu, že od tých čias pretiekli riekou Rhona už tony litrov vody, palác ostáva stáť a súčasníkom ponúka pozoruhodnú ukážku obrázkov zo života stredoveku. Návštevníci dostanú ku vstupenke do rúk interaktívny tablet a slúchadlá.
Vďaka vymoženostiam modernej doby sa priamo pred vašimi očami zmenia prázdne ošúchané steny na rozkvitnuté fresky, rozpadávajúce sa stropy na nádherne zdobené trámy, v krbe uvidíte plápolať oheň a pri ňom obrovské ražne plné rýb pripravené na pečenie. Deti zaujme hľadanie zlatých mincí i príbehy o zlodejoch, ktorí sa pokúsili ulúpiť časť z vrchovato naložených truhlíc plných zlata a vzácnych predmetov. Jednotlivé miestnosti sa pýšia nielen nesmiernou plochou, ale i vysokými stropmi a zrejme nejedného návštevníka prepadne pochybnosť, či sa učenie o kresťanskej láske nepomýlilo vo výklade, keď miesto chudobných obyvateľov mesta dotovalo výstavbu sídla gigantických rozmerov.
So vstupenkou do paláca sme si zakúpili aj vstup na snáď najznámejší francúzsky most, most Sv. Bénezeta, čo je lokálny prepis mena Benedikt. Pieseň o avignonskom moste, na ktorom sa tancuje, sa učia už škôlkari a jej chytľavý refrén sa mi usadil v hlave a nie a nie sa ho zbaviť. Z mostu, ktorý spájal dva brehy búrlivej Rhony, ostali stáť len štyri z pôvodných 22 oblúkov.
Podľa starej legendy zostúpil mladý pastier Bénezet z hôr a vyhlásil, že Boh mu nakázal ísť do Avignonu a vybudovať tam most. Vyzvaný prelátom pastier s božou pomocou zdvihol ťažký kameň a hodil ho do rieky, čím dal základ vzniku slávneho mosta. Podľa dochovaných zdrojov jeho výstavba trvala osem rokov. V 12. storočí bol avignonský most jediným mostom medzi Lyonom a Stredozemným morom. Pozoruhodné na pôvodnej stavbe bolo to, že most nebol rovný. Kľukatil sa podľa toho, ako sa vlnilo koryto rieky, v tom čase celkom neregulované. Základy konštrukcie budovali v letných mesiacoch, kedy bolo vody najmenej a umiestňovali ich tam, kde sa nahromadilo najviac kameňov.
Práve divokosť rieky však spôsobila, že monumentálnu stavba sa časom začala rozpadať. Nástup malej doby ľadovej zmenil klimatické pomery a konštrukcia, ktorej základ tvorilo drevo, nedokázala viac odolávať nárazom ľadových krýh a silným prúdom rieky. Most dodnes nevydal odpovede na všetky otázky vedeckej i laickej verejnosti a zamestnáva geológov, historikov i architektov. Modrozelená rieka Rhona sa ich zvedavosťou nenecháva vykoľajiť. Pokojne si plynie ďalej a možno i ona sama si občas zanôti sur le Pont d'Avignon l'on y danse, l'on y danse...
Čo by to bol za výlet po Provensálsku, ak by sme nenavštívili aspoň jednu z rozsiahlych viníc lemujúcich cesty a ukrývajúcich svoje poklady do štíhlych vysokých fliaš s maľovanými vinetami? A samozrejme levanduľové polia!
No tie sme obišli, v čase našej návštevy už levanduľa odkvitala a napriek intenzívnej fotogenickosti jej kvetov nás predsa len lákali viac vinice.
Zo širokej ponuky sme zamierili do tej najslávnejšej, Châteauneuf-du-Pape. Kochali sme sa sýtozelenými kríčkami vzorne zoradenými sťa vojaci v šíkoch, výhľadom na Tour de France preslávený Le Mont Ventoux a pozostatkami ďalšieho pápežovho zámku, z ktorého po zásahu Nemcov počas 2. svetovej vojny ostali len ruiny.
Ospevované víno sa vyrába z 13 povolených odrôd a keď ho v budúcnosti budem prevaľovať na jazyku, určite si spomeniem na všadeprítomný ohlušujúci spev cikád. Vedeli ste, že zvuk, ktorý vydávajú, poľahky prekoná 100 decibelov? A teraz si pre lepšiu predstavivosť vynásobte jednu malú cikádu hocakým číslom...
Ochutnali sme pár vzoriek rubínovej farby a s príjemnou dochuťou v ústnej dutine sme sa vrátili späť do Avignonu. Kým naša najmenšia krstila návštevníkov reštaurácie a dve staršie dcéry sa dohadovali o tom, kde jedli najlepšie palacinky, nechala som sa zviesť tónmi klavíra rozliehajucími sa na ulici. Zadnú stranu nástroja zdobila veľká mapa, kde si jeho majiteľ značil, kam všade s klavírom cestoval a okoloidúcich nabádal, aby mu napísali odkaz na pripravené kartičky. Dali sme sa do reči a ja som si uvedomila, že naložiť bez pomoci 160-kilový klavír do auta a presúvať sa s ním po uliciach európskych miest si vyžaduje okrem značnej fyzickej sily a určitého fortieľu aj veľké odhodlanie a odvahu nečakať na to, že sa vám sny splnia bez toho, aby ste sa o to pričinili. Rozprávali sme sa o jeho rodnom meste Aachene, muzicírovaní v Belgicku a Francúzsku a keď spomenul, že svoje mesačné turné by rád zakončil v Rakúsku, nedalo mi a opýtala som sa, či plánuje navštíviť aj Slovensko. Netušil, kde sa Slovensko nachádza a čo je Bratislava, ešte šťastie, že sme mali po ruke tú jeho veľkú mapu. Myslím, že zmienka o krásnych ženách a chutnom jedle za dobrú cenu ho dostatočne navnadili, aby prekročil našu južnú hranicu. Jeho cestu môžete sledovať tu, ak ho náhodou stretnete, prihovorte sa mu, poteší sa.
Pred nami ostávala posledná časť cesty, cesta domov. Za posledné dni sme toho stihli celkom dosť a okrem spomienok zachytených fotoaparátom v nás Provenskálsko zanechalo veľa pekných dojmov. O tom, že manžel musel nocovať v aute pred hotelom, že som omylom vyhodila lístok z diaľnice pred zaplatením a zinkasovala som pokutu a po návrate domov nás čakalo prekvapenie v podobe hotelovej izby naúčtovanej navyše, skrátka, že to nebolo úplne také fialové, či vlastne ružové, ako by sa mohlo zdať, sa mi nežiadalo písať. Francúzsko je drahé. No oveľa drahšie sú spomienky. Ako tie na francúzsku instantnú polievku môjho detstva, v ktorej som lovila z taniera pokresleného cibuľovým vzorom malé mäsové hrudky a biele mušličky a túžila aspoň raz vidieť miesta, na ktorých sa preháňali žandári a žandárky, Fanfán Tulipán, Alain Delon či Brigitte Bardot. Au revoir, Provence!
