„Olalá, takže láska na štyri.“
„Žart,“ zasmečoval.
„Po anglicky, Jeblinko,“ odrazila ľúbezným hlasom.
„Aha, ale to je fakt ťažké. Skús joke.“
Nezasmiala sa. Iba tak pod fúz. Iba čo jej silnejšie vyšiel vzduch z nosových dierok a nebadane nadvihlo kútiky pier. Aj to ho potešilo. Sadol si do vysedeného kresla oproti nej, spokojne sa natiahol, nohy si vystrel pod malý stolík obťažkaný vázou s povädnutými ružami, časopismi a knihami, ktoré plnili najmä dekoratívnu funkciu, zavrel oči a premýšľal nad tým, že to oslovenie si zaslúži. Sedí tu s ňou ako pripečený miesto toho, aby šiel... Nevie kam, hocikam, kam sa chodí v piatok podvečer. Trebárs do posilňovne alebo do parku na kávičku. - Nie, na kávu je už neskoro. Ale je hladný, mohli by zájsť do pizzerky na rohu. Ako voľakedy, keď ju netrápilo, že večer jedia sacharidy. - Nie, nie, nikam nepôjdem, nechce sa mi, dobre sa mi sedí doma a čo na tom, že je piatok. O týždeň bude ďalší.
Sedí oproti nej so zatvorenými očami, odháňa zádrapčivý hlas, ktorý sa z neho vysmieva a trpezlivo vyčkáva. Zakaždým, keď mu chce niečo dôležité povedať, začne si lúštiť krížovku. Sedí schúlená medzi veľkými ušami nadrozmerného kresla, vytrvalo odkrýva utajené slová, vpisuje ich úhľadným paličkovým písmom do prázdnych štvorčekov a v tom usporiadanom svete hľadá cestu von z vlastného bludiska roztratených myšlienok, citov, obáv. A tak tu s ňou sedí a čaká, čo z nej vylezie a necháva sa oslovovať Jeblinko.
-Tak mi treba! Pootvorí oko a s miernym pohŕdaním (zmiešaným s nepatrnou dávkou súcitu) zazrie na svoj odraz v prázdnej obrazovke televízora. Napadlo mu, že sú si podobní - aj on je plný farebných filtrov, úžasných miest, dokonalých úsmevov a tiel, tie všetky sú prítomné aj v ňom. Sú? Nepochybne boli! V poslednom čase je viac vypnutou obrazovkou pokrytou prachom než galaprogramom. - Už mi chýba iba háčkovaná dečka a plastový tulipán. Čistý Jeblinko. Nie, nemôže jej povedať na čo myslí. Hneď by utekala do lekárne a kúpila by mu nejaké odporne veľké vitamíny proti únave, depresii, na zvýšenie libida, inteligencie, na rast vlasov, čokoľvek, čo by tej naivnej duši poradili, pozná ju. Aj seba. Zaiste by ich poslušne zapíjal vlažnou vodou z vodovodu. Rád by si nahováral, že súčasný stav je len bežná reklamná prestávka, ale niekde hlboko tuší, že pokračovanie nebude.
- No a čo, pokračovania sú beztak nahovno! Iba ak... Nepokojne sa zahniezdi v kresle, preloží si nohu cez nohu a nespokojne odfrkne. -To ona má problém, pripomína si. Ona! Lenže jej problém je aj jeho problémom. - Jeblinka a Jeblinko. Reprízu štyristopäťdesiatej časti vysielame na Dvojke v utorok o devätnástej, zvučí mu v hlave hlas nápadne pripomínajúci Adu Strakovú.
„Nezdá sa vám, že slovo jebať sa v slovenčine nadužíva?“
Pri spomienke, ktorá na neho nečakane dýchne spolu s teplým letným vánkom, čo znenazdajky rozhýbal záclonu, sa pousmeje. Pred známymi si dávajú pozor, aby sa nepreriekli. Tam sú celkom ordinárny pár, Anita a Tibor. Vlastne ani nevie, kedy sa z ich lásky stal interný žart. -Trochu suchý, mimochodom, aj pointa časom stratila na význame. Všimla si to? A možno iba naozaj potrebuje trošku umelo pripravených endorfínov, ktoré by ho zodvihli z kresla a rozvírili zatuchlinu, čo sa nenápadne vkrádala do ich raz príliš rýchlo a inokedy príšerne pomaly ubiehajúcich dní.
Anita z krížovky neodlepí oči, len čo mu z kratochvíle kladie primitívne otázky. Aká je ešpézetka Martina a ako sa povie Jozef po domácky. Vie, že to nemá rád... Vie, že nemá rád blbé otázky a rozhovory o ničom. Nevadí. Vydrží. Niečo mu chce povedať, pozná ju. Tvári sa, že nie a tak sa tvári spolu s ňou. Všetko podstatné si už povedali - čo bolo v práci a čo mali na obed, či treba niečo dokúpiť, či bolo niečo v poštovej schránke a koľkokrát sa dá opakovať tá istá historka, koľkokrát sa dá spomínať na karneval v tábore, kde od nervozity povracal spolužiačkine indiánske šaty?
Prvýkrát sa smiala. Nežne sa k nemu túlila, volala ho Tibike a mal pocit, že ho úprimne, tak naozaj zo srdca ľutovala. Teraz by akurát tak prevrátila očami a k vyvráteným bielkam by hlesla niečo premúdrelé, takže by sa cítil trápne dvakrát. Za jej slová, aj za tie zamatovo hebké šaty so strapcami, na ktoré ani po rokoch nedokázal zabudnúť. Dlho sa nevedel zbaviť pocitu, že presne tam, uprostred telocvične páchnucej starou gumou a spotenými telami dorastajúcej mládeže, v žiare farebných blikotavých svetielok a Patejdlových slovách o strašne dobrých vlasoch, sa jeho baličské Ja definitívne zbalilo, pretože odvtedy sa mu so ženami nedarilo. Možno ani predtým, ale na to si už nespomínal.
Až ona to zmenila.
Narazil do nej na parkovisku pod lesom. Bol si zabehať a tie všivavé hodinky za tristo eur zase raz nefungovali. Zobrazovali len polovicu úseku, ktorý zabehol. Nasadol do auta, chvíľu sa pohrával s nastaveniami hodiniek, ale iba čo sa viac rozzúril. V tom nasratom móde omylom zaradil spiatočku. Niečo mu treslo do kapoty. Okamžite zabrzdil.
„Vám jebe? Veď ste ma mohli zabiť!“
Počul len hysterické zjačanie. Keď mu v spätnom zrkadle naskočila vystrašená kučeravá hlava, takmer zinfarktoval. Vyletel z auta von a zrakom hodnotil škody. Našťastie, auto to ustálo. Zdalo sa, že aj tá bláznivá ženská. Stála s nohami pri sebe a bleskovo si zapínala rifle, tie gombíkové, ak by mala zips, mohla by si vymyslieť niečo originálnejšie, ale takto mu bolo hneď jasné, čo robila. Mláčka pod bielymi teniskami expresne rýchlo vsakovala do vysušenej zeme.
„Vážená, ak tu niekomu jebe, tak ste to vy!“
Zavrtela hlavou a nonšalantne prehodila: „Nezdá sa vám, že slovo jebať sa v slovenčine nadužíva?“
O čom to točí? Možno ju trafil do hlavy. Možno má vnútorné krvácanie. Na prvý pohľad vyzerala, že sa jej nič nestalo, ale ak si niečo vymyslí... Pozná také! Zvolil obranu.
„Prečo mi oštiavate auto? To neviete zaliezť za tú jedľu?“
„Nevidela som vás!“
Veď ani on ju nevidel, ale musí byť na ňu tvrdý! Už len to by mu chýbalo, aby ho vláčila po súdoch za ublíženie na zdraví.
„Ak by vás to zaujímalo, tak som v poriadku.“
Uľavilo sa mu. Mlčky pozoroval, ako si zapravila jednoduchú bielu blúzku, z ktorej jej vykúkala čipkovaná podprsenka.
„A tá jedľa je smrek. Nevidíte, že má šišky nadol? Očividne ste slepý! A nevzdelaný. Zrejme oboje.“
Usmial sa. Keď nevrešťala, mala príjemný hlas. Máličko drsný, príjemne sarkastický, páčil sa mu. Vyžarovala z nej zmyselnosť, bojovnosť, hrdosť, ktorá pri státí vo vlastných šťankách nemohla byť hraná... Celá sa mu páčila. Najmä tá podprsenka. Až po čase si niekde prečítal, že športovci majú po behu chuť na sex. Musela to cítiť, lebo netrvalo dlho a výstrih si napravila. Na ospravedlnenie ju pozval na kávu. Pohodila vlasmi, prižmúrila oči a chvíľu si ho mlčky premeriavala. Čakal, čo z nej vyjde, ale napokon ho milo prekvapila, pozvanie prijala. Vzal ju na terasu v krčmičke pod lesom, nebol si istý, či jej pach jeho spoteného tela nebude vadiť. Neprekážal jej. Vtedy, ani potom. Ktovie, možno práve pre ten pach privolila.
Osud , tak tomu ich stretnutiu hovorila. Pižmo , tak si to vysvetľoval on.
Chcela by svadbu. A dieťa. Stále do neho hučí všakovaké odporúčania - čo a kedy má jesť, čo si má obliecť, - je nervózna, že ešte neotehotnela, snaží sa na neho netlačiť, vidí ten jej odhodlaný úsmev a maličkú obavu za viečkami, ktorá mesiac čo mesiac rastie, ani čoby jej slzy sklamania za dverami kúpeľne pomáhali rásť, ani čoby ju hnojili, je z toho celá rozorvaná, rozoraná ani tá brázda v poli, len zasiať, len zasiať... Všetko má preštudované. Lunárne kalendáre, čínske kalendáre, štatistické príručky, tehotenskú jogu, aj nejaký šamanský plodiaci rituál, pri ktorom od neho chce, aby kričal ako zdochýnajúci kôň na bojisku, - vyčítala to na Modrom koníkovi, - má vraj uvoľniť čakry či čo, u neho to uvoľňuje primitívne pudy nabádajúceho k záchrane zdravého rozumu, musí sa veľmi snažiť, aby neutiekol, alebo nechytil knihu s vyškereným batoľaťom povaľujúcu sa v spálni a netresol ju ňou po hlave. Občas sa sám seba pýta, prečo to robí. A sám si aj odpovie, že to robí najmä preto, lebo ju má napriek všetkému rád. A tiež je rád, že nie je sám. Keby viac zarábal, lepšie vyzeral, keby sa lepšie obliekal... Kadečo sa dozvedel zo ženských úst. Anita sa nesťažovala. Aj preto ju má rád. Nebola ako iné, čo chceli, aby si neholil bradu, holil podpazušie a nosil úzke trenírky. Už kvôli tomu si zaslúži, aby v piatok večer sedel ako pripečenec v kresle oproti nej a kým vypĺňa krížovku, on si bude čítať. - Tak! Načiahol sa po najbližšom časopise a chvíľu ho iba bezmyšlienkovito vyrovnával. Mesačník Poľovníctvo a rybárstvo. V živote nebol na poľovačke, ba ani na rybačke. Keď mu chcel otec predať rodinnú tradíciu zabíjania vianočného kapra, radšej sa švacol po vačku a kúpil mrazeného lososa. Kapra vypustil do Váhu. Čudoval by sa, keby to prežil. Ale napriek tomu veril, že mu v tom svinstve bude lepšie než na tanieri v zlatistej chrumkavej strúhanke s výhľadom na majonézový šalát, nie, jeho ďalší osud ho nemrzel. Predplatné časopisu mu kúpila Anita.
„Zoznámili sme sa v lese. A druhé výročie je predsa papierové.“
Nechápal a tak na druhý deň priniesla z práce z internetu vytlačený zoznam výročí svadby. Chápal ešte menej. Tento rok dostal k výročiu ich osudového stretnutia (tak tomu hovorila) veľký železný klinec. S dôvetkom, aby si dobre premyslel, čo a ako chce upevniť.
Už dávno si všetko premyslel. Dokonca kúpil prsteň. Nebol lacný. Vlastne ani nevie, prečo jej ho ešte stále nedal.
„Neznámy autor. Na šesť.“
„Borges,“ strelil prvé, čo mu napadlo.
„Si si istý?“
„Poznáš ho?“
„Nie.“
„No vidíš, tak to musí byť správne. Je to autor a je pre teba neznámy.“
„Ty si moja hlavička!“ pochválila ho. Dokonca na neho žmurkla. To ho povzbudilo: „Alebo skús Tibike.“
„Ty niečo píšeš?“
„Ešte nie, ale veď ty sa pýtaš na neznámeho autora!“
Smiala sa, až sa jej začalo čkať. Neponúkol jej vodu, na to ju až pridobre poznal. Zadržala dych a s vydutým hrudníkom, ktorý mu aj po železnom výročí dokázal zrýchliť tep, cez siahnuté hrdlo vyzvedala, o čom bude písať.
„No predsa o nás dvoch. Uvidíš, bude to bestseller.“
„Nepochybne... A napíš aj o tých šatoch!“ zasipela.
Tváril sa, že nevie, o čom hovorí. Občas ju podozrieval, že mu číta myšlienky. Asi to aj robila.
„Anonym,“ vydýchla a usmiala sa na neho tým svojím vševediacim úsmevom.
Neodpovedal. Pre istotu. Pomyslel si, že bude istejšie, ak si nebude nič myslieť. Otvoril časopis niekde uprostred, nikdy nemal rád úvodníky. Vypustil by ich zo života rovnako ako záverečné reči, vinše a uhm... Rohy a parohy. Názov článku ho ihneď zaujal.
Spoločné majú to, že oba patria medzi sekundárne pohlavné znaky raticovej prežúvavej zveri. Parohy rastú len samcom s výnimkou sobov a rohy rastú väčšinou aj samiciam – len muflónice ich majú výnimočne. [1]
„Aká je chemická značka Argónu? Nikdy si neviem zapamätať, či je to Ar alebo Ag.“
„Ag,“ odpovedal bez toho, aby prerušil čítanie. Vedel, že to nie je pravda. Ale vedel i to, že sú ľudia, ktorí sa niečo naučia len vtedy, keď spravia chybu. Aj Anita k nim patrila.
Keď príde február zastaví sa prívod živín a paroh sa na rozhraní medzi pučnicou a ružicou odlomí. Tento jav sa nazýva zhadzovanie parohov. V tomto období môžeme zhody nachádzať na lúkach, v lesoch, či pri kŕmnych zariadeniach. Málokedy sa stane, že oba zhody sa nájdu pri sebe.
Jarné prázdniny. Musel byť február. Rodičia ich poslali ku starkej. Lenka bola celé dni zalezená pod prešívanou dekou, nechcela chodiť von, hanbila sa za hrubé červené snehule, ktoré jej starká nanútila, keď zistila, že jej cez prasknutú podrážku premokajú čižmy. Oteplilo sa, sneh rýchlo zliezal z úbočí, no Lenka i tak celé dni trávila s nosom zaboreným do kníh. Túlal sa po lese, hľadal pevné konáre, chcel z nich vyrobiť šípy k luku, s ktorým trénoval streľbu na terč nakreslený kriedou na čiernej stene starkinej stodoly. Časom sa mu niektoré detaily zlievali do jednej veľkej špinavej kaluže roztápajúceho sa snehu zmiešaného s blatom na topánkach statného duba. Ležali tam jeden vedľa druhého, trpezlivo ho čakali. Zabudol na šípy aj na luk a držiac ich vysoko nad hlavou letel dolu kopcom. Zadychčaný zastal až pred starkiným domom.
„Osmorák,“ vykríkla starká znalecky zachrípnutým hlasom a zalomila veľkými rukami. Vodové oči jej zasvietili, vraj je to veľká vzácnosť.
„Tibike, nájsť oba parohy naraz je šťastie. Veľké šťastie!“ prízvukovala mu veselo.
Aj Tiborove oči žiarili, ešte nikdy nič vzácne nenašiel. Ani predtým a vlastne ani potom. Otec dal parohy zasadiť do sadrového odliatku. Predal ich v krčme Rakúšanovi, nikdy viac ho nevideli. Tiborovi sa ušla veľká čokoláda, malý angličák a sestre nové čižmy. Až taká veľká vzácnosť to teda nebola.
Každým rokom jeleňa parožie bujnie a naberá na kráse, až do obdobia kulminácie, čo je okolo 12. – 14. roku života, kedy dosahuje svoje maximum. Od tohto veku pomaly klesá hmota parohu z koruny až ku báze.
Zodvihol hlavu. Anita nezmenila polohu, iba čo si začala obhrýzať necht na palci. Snaží sa. Je jedno, do čoho sa pustí, vždy sa snaží doviesť do konca všetko, čo si zaumieni. Na konci roka dostala v práci prémie. Miesto novej kabelky či nepremokavých čižiem im kúpila spoločnú dovolenku do Tuniska. Zrušili ju kvôli debilnej pandémii. Videl na nej, že je sklamaná a chcel jej to vynahradiť, tak ju vzal na víkendový romantický pobyt do kúpeľov. Za jej prémie. Zdalo sa mu, že jej zmena neprekážala, aj tak bolo obom jasné, že jej šlo len o jedno. Či otehotnie s výhľadom na vírivku alebo na starorímske pamiatky, na tom jej záležalo asi rovnako ako na chemickej značke argónu. Ale plán nevyšiel. Čaká, kedy vyrukuje s oznámením, že mu vybavila termín u urológa. Prednostný. Vždy ho stavia pred hotovú vec. Nikdy sa ho nepýtala na to, či chce byť otcom. Ani sám nevie, čo by jej odpovedal. Asi chce, aspoň by tu po ňom niečo zostalo. V rakúskej pivnici visia jeho parohy a on by si na stenu zavesil fotku svojho potomka. Mohol by to byť pekný pocit. Mohol. Keby otehotnela.
Anita zodvihla hlavu, zamyslene na neho hľadela. Opätoval jej pohľad, takmer nedýchal, čakal. Smutne pokrútila hlavou. Vydýchol. Pozná ju, nesmie ju nútiť. Má čas, vydrží. O chvíľu to z nej vypadne. Vrátil sa k rozčítanému článku.
Parožky sú podstatne menšie ako parohy jeleňa a srnce zvyčajne nepresahujú stupeň 6-toráka. Bývajú však často deformované. Najvyšším stupňom deformácie je parochňa. Parochňou rozumieme parožky trvale pokryté lykom, ktoré stále dorastá. Vyskytuje sa u srncov, ktorí majú hormonálnu poruchu, alebo poškodené semenníky.
Čo ak má poškodené semenníky? Tiež mu ubúdajú vlasy. Na parochňu to nie je, no i tak... Začalo sa to nenápadne. Pri spánkoch a tiež trošku vzadu, zatiaľ si to nevšimla. Kým sa v krížovke nepýtajú na plešatý na štyri. Chcela by ho aj s poškodenými semenníkmi? Pokoj, kúpil si jej predsa prsteň. Ibaže ona o prsteni nevie... Vezmem ju do lesa, na naše miesto a... Nie, nebudem vopred plánovať, musí to byť spontánne. Tak by si to predstavovala. Či nie? Prečo sa o tom nikdy nerozprávali? Prečo sú ženy také komplikované?
Nervózne potriasol rukou, na ktorú sa mu prilepila stránka s majestátnym muflónom.
To, koľko má muflón rokov, sa dá ľahko určiť podľa tzv. vrubov – čo sú zreteľné ryhy medzi ročnými prírastkami.
Aj na nich už vidieť vek. Vlastne by si to ani nevšimol, keby mu v kúpeľni pri zrkadle, čo sedemkrát zväčšuje každý uhor, nenavrhla, aby sa do neho pozreli spolu. S prekvapením zistil, že im na koži pribudli vruby. Nevie kedy, nevie ako, boli tam. Možno preto na neho tak tlačí. Aby ich mohla skryť za guľatú hlavu novorodenca. Najskôr bude len v jej bruchu, potom v ich spálni a ďalších tridsať rokov ho nebudú vedieť dostať z bytu. Občas sa mu zdá, že presne vie, čo sa stane. Akoby celý jeho život bol návodom, ktorý treba dočítať až do odporúčaného spôsobu uchovávania a dátumu spotreby. A čo ona? Zosobňuje nežiadúce účinky či účinný liečivý efekt? Nenápadne si ju obzerá. Anita sa sústredí, miesto palca obhrýza zjazvenú ceruzku. Keď sa nakláňa nad krížovku, má oči tak blízko seba, až sa mu zdá, že jej jedno oko uteká. Rád ju pozoruje. Keď si ho nevšíma, zdá sa mu obnaženejšia než v posteli, keď na ňom obkročmo sedí, zakrytá len kaskádou kučeravých vlasov a tenulinkou vrstvou studu, ktorá ju obaľuje nežne ani topiaci sa práškový cukor na teplej bábovke. Vlastne je rád, že tu s ňou môže sedieť. - Ako taký Jeblinko. Pohladil ju láskavým pohľadom. Zodvihla hlavu a zamyslene sa usmiala. - Naozaj mi číta myšlienky... Oči náhlivo zabodol do písmeniek pred sebou.
Parohy a rohy sú významným ukazovateľom veku zveri, ale aj toho, či ide o zver vhodnú do chovu (chovnú) alebo nevhodnú (výradovú).
Tibor sa zamračil. Nerád by sa ocitol medzi nevhodnými jedincami. Časopis nasrdene zatvoril a odložil na konferenčný stolík k ostatným, nedokázal viac nečinne sedieť a pozorovať ju, ako sa zhrýza. Vstal a prisadol si k Anite.
„Potrebuješ ešte s niečím pomôcť?“
„Uhm, už som takmer hotová. Pozri, indické mesto v pomôckach je Rajkot, no mne tu vychádza Gajkot. Si si istý tým Argónom?“
„Čo ja, ale čo taký Mendelejev?“
„Niekde som čítala, že keď bol ženatý, zaľúbil sa do mladučkej kamarátky svojej netere. Vyhrážal sa jej, že sa zabije, ak si ho nevezme. Vzali sa mesiac pred jeho rozvodom. Vlastne to bol bigamista!“ Keď hovorila, oči sa jej leskli ako čokoládová nátierka. Na ceruzku si namotala dlhý prameň vlasov. Zdá sa mu to, alebo ho zvádza? - No jasné, chce to! Iste má ovuláciu. Naklonil sa k nej.
„Vieš, že spolu mali štyri deti? Dokonca dvojičky.“ Dlaňou si letmo prebehla po bruchu.
„Zaujímavé.“
Na viac sa nezmohol. Signál zo štartovacej pištole zlyhal, očividne bežali opačnými smermi. V mysli si preberal Anitine slová, gestá. - Žeby už bola v tom? To je to, čo mu chce povedať? Rozbúchalo sa mu srdce. - Nie, vyzerala by inak, usmieva sa, to áno, ale smutne ako tie ruže na stole, čo už razia rozkladom. Mala by im vymeniť vodu. Rýchlo vstal. Zakrútila sa mu hlava. -To určite od hladu, pomyslel si a chvatne prešiel do kuchyne. Vedel, že kým Anita krížovku nedokončí, nič mu nepovie, nezačne robiť večeru, nepohne s ňou. Bola príšerne zásadová. Nemusel mať obavu, že by si začala s niekým iným, kým by neukončila vzťah s ním. Aspoň v to dúfal. Mendelejev vždy rátal s tým, že existuje aj niečo iné než to, čo pozná a nechal v tabuľke prázdne miesta. Bol to stratég. Možno by si z neho mal vziať príklad. Možno by sa mal poobzerať po väčšom byte. Spálňa je malá, nevedel si v nej predstaviť detskú postieľku. Oprel sa o kuchynskú linku. V rohu čupeli dve igelitky plné sviežo zelenej papriky. Skrivil ústa. V článku písali, že jelene počas ruje schudnú niekoľko desiatok kíl, venujú sa len páreniu a takmer neprijímajú potravu.
„Tuším mám doma stratéga...“ zamumlal.
„Čo hovoríš?“
„Čo bude na večeru? Som hladný.“
Do úst si vložil kúsok obschnutého chleba. Odrazu strašne zatúžil porozprávať jej o tých nájdených parohoch.
„Vieš, kedysi dávno...“
A vtedy to z nej vypadlo: „Soňa je tehotná.“
Soňa je Anitina mladšia sestra. Nielenže je už vydatá, ale očividne je aj prvá tehotná.
„Predstav si, že už vedia, že to bude chlapec,“ zvolala s prehnanou veselosťou.
Nevedel, čo na to povedať. Na chvíľu pocítil vďačnosť k tomu suchému kúsku chleba, ktorý nie a nie prehltnúť. Veď čo sa dá povedať na zemetrasenie srdca? Treba len držať, držať, nech steny nepuknú, nech strecha vytrvá, pozor na črepiny... Ale to sa ľahko povie. Vyšiel z kuchyne, chvíľu ju pozoroval, bránila sa zodvihnúť oči, bránila sa stretu so svetom. Pálila ho tá jej bezradnosť.
„Určite mu vyberú hnusné meno,“ povedal, čo mu prvé zišlo na um. „Veď ju poznáš, vždy chce niečo extra.“
Krotko sa usmiala, zdalo sa, že ju to potešilo. Otriasla sa, vyskočila z kresla a smutno-veselým hlasom dodala: „Hotovo! Človek má dôvody k láske i dôvody nemilovať, a často je ťažké povedať, ktoré dôvody sú väčšie,“ zakončila s pátosom. „Napísal Théodor de Banville. Nejaký francúzsky básnik. Čo to prežúvaš? Vydrž, uvarím lečo. Na tržnici mali akciu na papriku, trhovníčka tvrdila, že je pikantná.“
Odrazu jej bola plná kuchyňa. Prilepila sa mu na chrbát a jednou nohou sa okolo neho ovinula ani liana okolo palmy.
„Spravíme si pekný večer. Pikantný. Francúzsky, môže byť?“ Rukou mu postrapatila vlasy. „Nechceš si tu nad čelom nechať narásť dlhšie vlasy? Renátka je šikovná, poviem jej, nech ti zmení strih, aby ti prekryla...“
Nechcel, aby to dopovedala. Otočil sa a jazykom jej vyplnil ústnu dutinu. Podvolila sa, len jej oči vysielali mayday.
„Francuzák,“ zaševelil ospravedlňujúco a trochu sa odtiahol, aby sa mohla nadýchnuť. Odrazu mal strašnú chuť dokázať jej, že nemá poškodené semenníky. Vysadil ju na kuchynský stôl, rukou siahol medzi jej obnažené stehná a jedným ťahom jej stiahol nohavičky.
„Tibike, ty zviera,“ zasmiala sa hrdelne a rozmarne zaklonila hlavu. Prehla chrbát a zodvihla ruky. Počul puknutie v jej krku. Aj v ňom sa niečo lámalo. Mäkké podvečerné svetlo rozliate po kuchyni na stene vykúzlilo nádhernú tieňovú trofej. Nebol to osmorák, bolo to niečo oveľa lepšie. Nedokázal sa viac sústrediť na počty a uhly. Keď do nej vnikal, z hrdla mu unikol ston, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden páriaci sa jeleň.
„Dnes by to mohlo vyjsť,“ šepla s úsmevom krehkým ani rovnováha chemickej reakcie. Už nebol ďaleko od explózie a tak len kŕčovito prikývol a sotva počuteľne šepol: „Vezmeš si ma?“
------------------------------
Jeleň: Photo by Philipp Pilz on Unsplash
[1] Zdroj: https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/fotostory/kralovske-ozdoby-dnes-bude-rec-rohoch-parohoch-2/9
V zbierke poviedok Mimóza nájdete 18 poviedok o láske, no nielen o nej. Kniha poteší nejednu Anitu či Tibikeho. :)
