Videnie sveta buď/alebo sa z diaľky javí ako jediné správne. Buď si za očkovanie proti covidu alebo si proti. Buď ti prekáža LGBTIQ alebo si slniečkár. Buď veríš vedcom, alebo veríš tomu, že z nejakého dôvodu zavádzajú. Pravica, ľavica, Palestína, Izrael, trest smrti, potraty, východ, západ, vyjadri sa. Pravda je len jedna. 2 + 2 = 4
Ľudstvo po stáročia bojovalo o čiary a ich udržanie, či už v podobe sociálnych vrstiev, rodových rozdielov, geografických hraníc, náboženstva, zoznam je rovnako dlhý ako naše pole pôsobnosti. Na ich prekračovanie sa pozeralo s nevôľou. O čo viac boli ľudia presvedčení o tom, že ich strana je hodnotovo vyššie než tá druhá, o to viac boli ochotní bojovať za svoje presvedčenie. Umiernenosť sa skrátka nenosila. Zato umrieť za ideály bola vysoko hodnotená cnosť.
To je už za čiarou...
Pod civilizačným náterom je v nás stále niečo ativistické, čo si zamieňame s aktivizmom, vytvárame si zásoby argumentov, vďaka ktorým pocitovo získavame nadvládu nad druhou stranou. Udržanie čiary neraz považujeme za zmysel niečoho vyššieho. Knihy sú predsa plné príbehov heroických úmrtí za pravdu, ktoré nám aj dnes vháňajú slzy do očí. A predsa sa točí... Iste, môžeme sa dostať do situácie, kedy jednoducho nemáme na výber a buď hájime farby belasé alebo červené. Je to pre nás otázka cti, morálky, princípu, viery, prežitia. Ale v bežnom živote súčasného človeka sa k hraničným otázkam výberu dostávame zriedkavo.
Čiernobiely svet? Áno/Nie
Ak si mám pri speed dating v dvojminútovom intervale vybrať spomedzi desiatich účastníkov jedného, s ktorým pôjdem na večeru, radšej sa prikloním k niekomu, kto má podobné videnie sveta ako ja. Ale ani to mi nezaručí, že po príjemnom rozhovore, kde si svorne budeme pritakávať na otázky slobody reprodukčných práv a emigrácie, sa z neho nevykľuje Ted Bundy. Aj priateľov si vyberáme podľa akej takej podobnosti, nemôžem predsa súhlasiť s niekým, koho vyjadrenia sú v úplnom protiklade k tým mojim. Alebo môžem?
Môžeme debatovať o našich rozdielnych názoroch na vládu a pohádať sa o tom, kto môže za vojnu za našou východnou hranicou. Ak nám na ľuďoch okolo nás záleží, nevynadáme im, snažíme sa im otvoriť oči. O to isté sa snažia oni. Ale na koľkých ľuďoch nám naozaj záleží? V čase, kedy sme prepojení s miliónmi ľudí prostredníctvom internetu, sa zamotávame do sietí. Nechávame za sebou čiary a to sa ani nemusíme baviť o čiarach križujúcich oblohu, stačí málo - pár slov, gest, emotikonov, - a máme pocit, že o tom druhom vieme všetko. Zvykli sme si značkovať ľudí, pretože ich katalogizovanie nám dodáva pocit istoty, že vieme, čo môžeme od toho druhého čakať a zámerne tak prehliadame komplexnosť osobnosti, otázky či existencie ako takej.
Zlatá stredná cesta. Občas si na ňu spomenieme, keď sa schyľuje k sviatkom a hrozia nám žalúdočné problémy z prejedania, keď obchodné domy avizujú totálne výpredaje, keď zapíjame žiaľ či si pripíjame na radosť, keď sa milujeme, jeme, športujeme, pracujeme. Je ľahké na ňu zabudnúť. Ísť na doraz nám zvyšuje hladinu endorfínov. Čo sa môže stať, ak to preženieme? Bolesť zaženieme tabletkou, ľútosť vytesníme, za hnev sa ospravedlníme, alebo ho prejdeme mlčaním. Keď máme pocit, že sa útočí na našu podstatu, nedokážeme byť ticho. Nemali by sme byť ticho. Ale je rozdiel v tom, čo a ako budeme kričať. A sú chvíle, kedy je ticho silnejšie než krik. Ako partneri, rodičia, dokonca aj ako národ s tým máme svoje skúsenosti.
Umiernenosť či udržateľnosť sa začala v médiách objavovať v 80.- 90. rokoch minulého storočia, kedy sa k slovu dostala etika a environmentálne otázky výroby. V histórii človeka je to príliš krátko na to, aby sa naše podvedomie preprogramovalo a z urgentnej potreby zvíťaziť a dostať sa k zdrojom - pričom zdroje môžu byť čokoľvek od zásob toaletného papiera cez fyzickú silu, prístup k informáciám, peniazom či vplyvu, - prešlo na cestu akceptovania a prijatia. Paradoxne, prijatie riešia v sebe snáď všetky náboženstvá sveta a o prijatí seba či sveta dumajú veriaci rovnako ako ateisti.
Vedci vedia, že ich pravda je buď ultimátna, založená na nevyvrátiteľných dôkazoch, alebo provizórna, teda najlepšie aká je v danom čase za daných okolností. V minulosti sa verilo, že malé deti necítia bolesť, aktívne ženy od pnutí „oslobodí“ lobotómia a tvar lebky určuje inteligenciu človeka. Tieto informácie nešírili ľudia, ktorí vychodili pár ľudových tried, ale vedci, lekári, pravdepodobne sa opierali o dôkazy, pri ktorých postupovali v dobrej viere potvrdiť svoje hypotézy. Aj veda sa môže mýliť. Vedci s tým rátajú. Preto pochybujú, overujú, testujú. Kým si nie sú istí. Alebo takmer istí. Ak dnes ešte niekto verí v plochú zem a nadradenosť jednej rasy nad druhou, popiera vedecké dôkazy, ktoré zas a znova dokázali opak. Verí v svoju pravdu. A tu sa dostávame k ľudskej skúsenosti a subjektivite.
Pravda každého jedného z nás sa nám zobrazuje cez objektív kultúry, emócii, zážitkov, skúsenosti vlastnej či počutej, histórie, ktorá sa tiež líši podľa toho, kto o nej rozpráva. Nech sa akokoľvek snažíme o objektivitu, práve tá pestrosť vnemov do nej vnáša subjektivitu, ktorú je ťažko prekonať. Načo sa teda vôbec snažiť?
Vydávať svoju pravdu za univerzálnu, je dnes oveľa nebezpečnejšie než pred tridsiatimi rokmi, keď o našej pravde počulo len pár ľudí a tí buď pokrútili hlavou odmietavo alebo súhlasne, vzápätí sa pobrali späť k svojej práci, kde o tom mohli popremýšľať. Dnes žijeme v reakčnom svete. Na všetko reagujeme a ak nereagujeme dostatočne rýchlo, máme pocit, že sme niečo zmeškali.
Pred pár dňami zomrel násilnou smrťou americký politický aktivista Charlie Kirk, ktorý sa netajil svojím odmietavým postojom k empatii. Pritom je práve táto schopnosť, alebo aspoň snaha vcítiť sa do druhého človeka, cestou, ako by sme mohli obrúsiť hrubosť čiar, ktoré medzi sebou kreslíme. Umožňuje nám pocitové prekročenie na druhú stranu. Dáva nám do ruky nástroj, ktorým môžeme brániť to svoje, pričom neničí, nezabíja, neponižuje, nenadáva, neodsudzuje. Smeruje nás k umiernenosti. Ktorá by v žiadnom prípade nemala byť braná ako slabošstvo, neschopnosť postaviť sa za svoj názor, obrániť vlastné hodnoty, či absenciu názoru ako takého. Umiernenosť nás učí počúvať. Reagovať s rešpektom. Fakty sú také a také. Emócie sú onaké. Ak sa zmiešajú a nedajbože sa do nich primiešajú falošné informácie, umelo vytvorené fotky, videá, ktoré vystrihnú vety z kontextu, prekrúcajú fakty a vydávajú sa za pravdu, sme stratení. Náš mozog potrebuje dlhší čas na to, aby sa adaptoval extrémne rýchlo sa vyvíjajúcim technológiám a pripustil, že za dverami môže byť skryté ale.
V románe 1984 hlavný hrdina Winston maže a prepisuje históriu. O čom sa vedelo včera, zajtra neexistuje. Pravda sa relativizuje. Môžeme namietať, že pravda je skrátka pravda a objektívna pravda je aká je. Môžeme tvrdiť, že pravda závisí od kontextu a existuje niekoľko právd, aj to, že každý má tú svoju. Možno sa zhodneme na tom, že každý z nás, pokiaľ vedome neklameme, túži poznať a šíriť pravdu. V spoločnosti, kde sa argumenty menia na britvu, kde sa rozpadajú rodinné väzby pre inakosť názorov, kde sa lož maskuje krikom o skutočnej pravde, nastal čas, aby sme rozvíjali novú formu našej koexistencie - umiernenosť. Nemusíte so mnou súhlasiť. Ale... Poďme sa o tom baviť civilizovane.
Vrátim sa späť k zlatej strednej ceste. Je to cesta, ktorá nie je ľahšia, hoci sa na prvý pohľad javí menej kľukatá. Je to cesta, ktorá nás nevyhnutne privedie na rázcestie. Nepovie nám, kam máme ísť. Skôr či neskôr sa budeme musieť rozhodnúť. Ale... možno nás to malé zaváhanie zachráni pred sebou samým.
