Až keď Kundera zomrel a stalo sa zbytočným debatovať o tom, čo príde po Slávnosti bezvýznamnosti, ktorá (nech mi autor odpustí, - hoci jemu by bolo moje ospravedlňovanie sa ukradnuté) mi naozaj prišla takmer bezvýznamná, a jeho smrť na kratučký okamih zabila mnohých, a tá ľahkosť žitia a umierania bola odrazu neznesiteľná, zastala som pred policou s knihami, oprášila som Nesnesitelnú lehkost bytí a pribalila som si ju na Slovensko k zásobe tričiek bez rukávov a letných šiat, ktoré sa krčia v kufri, kým tu chodím v jednom svetri.
Kundera ma dostal hneď prvou vetou, kde spomína Nietzscheho myšlienku o večnom návrate. Nemohol tušiť, že v roku 2023 siahnem po jeho knihe hneď, ako dočítam Yalomov román Keď Nietzsche plakal a keby som mu o tom povedala, zrejme by mu len trhlo kútikom úst, a možno by si spomenul na Tomáša a Terezu, pre ktorých náhody neboli len náhodami, hoci nimi celkom iste boli.
Nebudem sa rozpisovať o obsahu románu o láske na pozadí reálií odohrávajúcich sa v Československu po roku 1968. Možno ste knihu čítali, možno nie, ale aj tak by ste vedeli o nej čo to povedať, pretože film, pretože škola, pretože Kundera. Hoci sme ho osobne nepoznali a on sám sa otočil svojej krajine na nejaký čas chrbtom a nebál sa vystrčiť prostredník, bol to stále Kundera a tak trochu náš, hoci Čech. Nedá mi však nespomenúť, ako vysoko aktuálna je táto kniha, obzvlášť teraz, hoci po prvýkrát vyšla už v roku 1984 v Paríži u slávneho Gallimarda.
„Stalinův syn položil život pro hovno. Ale smrt pro hovno není smrt beze smyslu. Němci, kteří obětovali životy, aby rozšířili území své říše dál na východ, Rusové, kteří umírali, aby moc jejich vlasti sahala dál na západ, ano, ti umírali pro blbost a jejich smrt je beze smyslu a obecné platnosti.”
Organizácia Srdcom doma o.z. zverejnila informáciu, že 72 993 občanov požiadalo o možnosť voliť poštou zo zahraničia. Vôbec by ma neprekvapilo, ak by raz tak veľký počet občanov bolo proti tomu, aby Slovákom v zahraničí bolo umožnené voliť. A pritom toto je jedna z tých vymožeností, ktoré nemajú všetky krajiny a Slovensko môže byť skvelým príkladom, že sa to dá. Keby ešte Kundera žil a keby náhodou zatúžil prejaviť svoju občiansku povinnosť v nejakých tých voľbách zo zahraničia, tak by si teoreticky mohol akurát tak zanadávať na sociálnych sieťach. Českí cezpoľní majú holt smolu. Alebo šťastie? Záleží od toho, či sa na svet pozeráme skrz lásku (k blízkym, k vlasti), cez prizmu strachu, nevedomosti, uvedomelosti...
V doslove Kunderovej knihy píše Květoslav Chvatík, že jediné ochotné pomahače našli Rusové v lidech vnitřně pokřivených a poznamenaných, „kteří v sobě měli touhu za něco se mstít životu.“ Jejich cílem je dostat lidi do pasti a tak proměnit postupně celý národ v to, co jsou sami, v síť donašečů a fízlů.
A že ich nebolo málo... Kde sú? Odišli? Umreli? Sú medzi nami či nebodaj v nás?
Odhliadnuc od paranoidných predstáv položme si radšej otázku, kto sú občania žiadajúci voliť poštou zo zahraničia?
Tí, ktorí ako Kundera emigrovali pred rokom 1989, to už majú viac-menej na háku. Nádej a eufóriu vystriedalo vytriezvenie a ľahostajnosť. Ak sa za tých štyridsať rokov neodhodlali k trvalejšiemu návratu na Slovensko, už sa nevrátia a pochybujem, že by sa bili o hlasovacie právo v krajine, kam zájdu raz za desať rokov, aby poslzili na cintorínoch.
Ľudia ako ja, ktorí sme odišli v časoch vstupu Slovenska do EÚ na skusy, dnešní štyridsiatnici, päťdesiatnici, ešte nepálime mosty. Vraciame sa ako tie sťahovavé vtáky, vraciame sa do rodných hniezd. Áno, neplatíme tu dane, pretože tie platíme v krajine, kde derieme cesty a na Slovensku si kúpime diaľničnú známku a benzín a nejaké tie sladkosti, ktoré nás vrátia do obdobia, keď sme viseli dolu hlavou na prachároch medzi sivými panelákmi a svet za hranicami nášho mesta sa nám zdal divočinou, kam smú len tí najodvážnejší. Míňame tu peniaze na knihy, regionálne výrobky, v reštauráciách, beháme tu po horách, deťom vysvetľujeme, čo je dzindzík a ako vyzerá kamzík, pcháme ich haluškami a makovými koláčmi, Slovensko nám príde krásne a tú lásku k slovenskému im vštepujeme, len ich vystríhame, že pri prechode pre chodcov nestačí zastaviť a rozhliadnuť sa trikrát, lebo tie autá, ktoré prichádzajú z každej strany, nemajú chuť zastaviť a oni beh cez zebru berú ako súčasť slovenského folklóru a vlastne sú krajiny, kde pravidlá cestnej dopravy majú u prdele úplne všetci. A nie, nechodíme sem k lacným zubárom, ako nám mnohí vyčítajú, veď tam, kde žijeme, si platíme zdravotné poistenie a áno, sú aj výnimky, napríklad môj sused Belgičan, jeho žena Ruska, obaja sú na dôchodku a raz do roka si spravia výlet k zubárovi do Prahy, vraj sa im to oplatí. S troškou ľahkosti môžeme povedať, že majú dentálnu hygienu s výhľadom na Orloj a pivným výplachom... Lenže ono nič nie je čierno-biele a ja vidím, ako sa moja mama krčí bolesťou a keď ju posielam k lekárovi, povie mi, že na neurológa sa čaká mesiace a potrebuje na to taký a onaký papier a naposledy jej povedali, že keď pred tromi rokmi bola na neurológii v Bratislave, nech si tam ide znovu, 150 km je predsa pre dôchodkyňu s boľavými nohami hračka a veď nejako bolo, nejako bude... Práve vtedy kladiem otázky, pretože viem, že sa to dá aj inak. A jej bolesť ma len utvrdzuje v tom, prečo mi na tom Slovensku ešte stále záleží.
A čo všetci tí študenti, brigádnici, mladí, ktorí v pražských uličkách roznášajú pivo a v Maďarsku zbierajú jablká, stážisti v európskych inštitúciách, budúci vedci a lekári, ktorí sa na praxi v Ázii učia operovať kone a v Pasteurovom inštitúte skúmajú baktérie, mladí muži a ženy, ktorí v Amerike dokladajú v obchodoch tovar, aby si zarobili na svoje prvé bývanie, účastníci jazykových kurzov, cestovatelia a stovky ďalších, ktorí sa na Slovensko vrátia, určite, možno, azda... Nezabúdajme na tých, ktorí dlhé hodiny sedia za volantom, aby ste mali v obchode obľúbený francúzsky syr a škótsku whisky, na ženy, ktoré nemajú inú možnosť zárobku, než ísť opatrovať dôchodcov do Rakúska, na ľudí na služobných cestách, umelcov a športovcov reprezentujúcich Slovensko, aj oni sú medzi tými, ktorí chcú využiť svoje právo voliť. Pretože im na Slovensku záleží. Pretože na rozdiel od Nietzscheho vedia, že ľudský život sa dá prežiť iba raz a na niečo je to dobre, lebo ako píše Kundera: „Je nekonečný rozdíl mezi Robespierrem, který se vyskytl jen jednou v dějinách, a Robespierrem, který by se věčně vracel usekávat Francouzům hlavy.”
Keď do hry začnú vstupovať emócie, reči o manipulácii, Sorosovi, mafii, o dvadsiatich rodoch, vyhrážky a výsmech (vlastne už začali), spomeňme si, že: „Od doby francouzské revoluce se nazývá jedna polovice Evropy levice, zatímco druhá si získala označení pravice. Je téměř nemožné definovat jedny či druhé nějakými teoretickými principy, o které by se opírali. Není na tom nic divného: politická hnutí nespočívají na racionálních postojích, ale na představách, obrazech, slovech, archetypech, které dohromady vytvářejí ten či onen politický kýč.”
Vráťme sa k otázke z názvu tohto blogu: Koho by volil Kundera (ak by mal možnosť voliť v Čechách zo zahraničia)?
Možno by nevolil, no určite by si kládol otázky a hľadal odpovede. A práve niekde tam, kde einmal ist keinmal, v tom zárodku pochybností, sa môže (a nemusí) zrodiť niečo veľké, na čo sa pri spätnom pohľade, keď si budeme hovoriť, že môcť tak vrátiť čas, - urobili by sme to inak?, stálo to za to?, nedalo sa urobiť viac?, menej? – sa môžeme spokojne vystrieť alebo schúliť pod tmavú perinu.
„Absolutní nepřítomnost břemene způsobuje, že se člověk stává lehčí než vzduch, vzlétá do výše, vzdaluje se zemi, pozemskému bytí, stává se jen napůl skutečný a jeho pohyby jsou stejně svobodné jako bezvýznamné.
Co si tedy máme zvolit?
Tíhu, nebo lehkost?“
P.S.: V roku 2020 o žiadosť voliť poštou žiadalo 55 117 Slovákov, no napokon odvolilo necelých 89%, takže sa dá predpokladať, že aj teraz bude o 10% menej odovzdaných hlasov z celkového počtu žiadostí. Tieto hlasy nerozhodnú o stave Slovenska, no verte, že tým, ktorí o možnosť voliť zo zahraničia požiadali, Slovensko nie je ľahostajné.
P.S. 2: O pár dní uplynie 55 rokov od invázie Československa.
Použité úryvky: M. Kundera: Nesnesitelná lehkost bytí (Atlantis, 2006).
