Pred dvomi dňami sme boli v kine s deťmi na filme Vlny. Vyvolal v nás búrku emócií a zo strany detí veľa otázok. Film zachytáva zápas za slobodu slova, na chvíľu vám dovolí nadýchnuť sa spolu s uvoľnením v ´68, aby vám vzápätí vrazil päsť do brucha a sklonil vás k zemi. Kým deti so zatajeným dychom vyčkávali, čo sa bude diať, ja som so slzami čakala na vjazd tankov, zúfalstvo a pocit beznádeje zosilnený poznaním, že napriek statočnosti a odvahe mnohých občanov trvalo ešte neuveriteľných 21 rokov, kým sa Československo oslobodilo spod jarma komunizmu a otvorilo sa svetu. Tak ako prerod k slobodnému demokratickému štátu nebol jednoduchý a priamočiary, tak ani jeho opak nie je vždy manifestovaný spôsobom, ktorý by v každom rozblikal výstražné kontrolky. Hovorí sa, že film Vlny je až desivo aktuálny, že nemohol prísť v lepšom čase. S tým sa dá len súhlasiť, ale treba tiež dodať, prečo je to tak. Prečo máme v roku 2024 pocit, že sa opätovne dostávame do situácie, kedy musíme chrániť slobodu slova a demokraciu? Veľká väčšina občanov žije v presvedčení, že všetko je v poriadku. Nevšímajú si pomyselné múry, ktoré rastú a hrubnú a ktorých stavitelia v plánoch zakresľujú ostnaté drôty. Zatiaľ tie drôty naťahujú v nás, okliešťujú, cenzurujú, pretvárajú pravdu, pretože faktom je, že hoci môžeme mať na veci rôzne názory, pravda nepotrebuje nové šaty podľa toho odkiaľ vietor fúka. Aj v nahote ostáva pravdou. Ibaže v záplave možností je čoraz ťažšie rozoznať ju od klamstva. Zaráža ma, ako sa mnohí nechajú opantať krásou obrázkov vytvorených umelou inteligenciou a uveria v ich pravdivosť, a pritom pravdu tvrdohlavú odmietajú, pretože je jednoduchšie veriť účelovo rozsievaným klamstvám (o čipoch, práškovaní, prezidentoch vojny, 70 pohlaviach, svetovom sprisahaní, o divadelných hrách a učebných osnovách propagujúcich to a hento, ...) a veriť páčivým sľubom.
Film Vlny viackrát zdôraznil, aké dôležité je overovať si zdroje. Byť kritickým voči informáciám. Odmietať cenzúru a ctiť si slobodu slova. Vlny by sme mali vidieť všetci bez ohľadu na to, čo vyznávame a čomu veríme. Pripomenúť si, že za tú našu slobodu a demokraciu ľudia bojovali a nevzdali sa ani vtedy, keď mohli prísť o to najcennejšie. Je plný autentických záberov z archívov, o to mocnejšia je jeho výpoveď. Vieme, že autori filmu nepracovali s fiktívnou príšerou, ale so skutočnými osudmi a udalosťami, pred ktorými sa nestačilo ukryť do podzemného bunkra a vyčkávať na akčného hrdinu. Na príbehu obrany Československého rozhlasu film zobrazuje zápas obyčajných ľudí proti mašinérii politík, moci a zbraní, zápas za niečo, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, ako možnosť vyjadriť svoj názor bez obavy z toho, kto nás sleduje. Ibaže svet a aj náš kúsok zeme je plný príkladov toho, že demokracia a sloboda slova sú napriek svojej vnútornej sile krehké veličiny, ktoré potrebujú, aby sme ich podržali a chránili. Nepodceňujme symptómy ich oslabenia. Vieme, ako dlho trvá, kým sú späť v plnej sile.
P.S. Po pozretí Vĺn som mala silnú potrebu zapáliť sviečku a položiť ju pred dvere nejakej kultúrnej ustanovizne. Svetielka nádeje symbolicky sprevádzali nejednu cestu za slobodou. Dnešné smutné výročie a udalosti z predchádzajúcich dní si zaslúžia pripomenúť ako „...byl hrozný tento stát, když musel jsi se dívat, jak zakázali psát a zakázali zpívat...“
