Pamätám si vône, situácie, viem si vybaviť výrazy tváre, pocity, gestá, dotyky, no mená mi zavše unikajú v hlasitom šume iných vnemov.
„Nepredstavíš nás?“
Bŕŕŕ. Cítim sa pre tú menovú nepozornosť neraz trápne. A pritom by stačilo povedať: „Predstavujem ti úžasne vtipnú slečnu, ktorej otec učí matematiku na strednej škole, zoznámili sme sa na hodine jogy a predstav si, rovnako ako ty maľuje akvarely.“ Natiahnuté pravice sa dotknú. Pevný stisk. Studená dlaň, mäkká dlaň. „Renáta Smutná.“ (Ááá. Teší ma!)
Ako rastieme, kladieme sebe i okoliu otázku, prečo sa voláme tak a nie inak. Občas sa s naším menom spája historka, inokedy je podopreté tradíciou. Väčšina z nás nosí svoje meno (Hrdo? Ako štít?) bez premýšľania, ako si s ním ľahne do postele, tak s ním i vstane. Po utíšení prvotnej zvedavosti vlastnému menu venujeme menej pozornosti než výberu parfumu či matraca do postele. Moment, veď my sme si naše meno predsa nevybrali, tak aké premýšľanie!
Časom si na vlastné meno zvykneme, nadobudneme k nemu vzťah, väčšinou kladný, poprípade zhovievavý a ak by predsa len nie, siahneme po lepšom mene, preškrtáme matriku, zvolíme si pseudonym a pomerne často - aspoň v našich končinách je tak zvykom - sobášom privolíme k novému priezvisku či ku kombinácii s tým starým. Konečne máme na výber. Iba ak by nie.
Volíme si dĺžku a farbu nechtov či vlasov, tón hlasu a šírku úsmevu, ktoré použijeme na zastrašenie či nalákanie ostatných tvorov obývajúcich náš spoločný priestor, vzdelávame sa, naberáme skúsenosti a veríme, že naše meno je odrazom toho všetkého. Niekomu sa to podarí, zaznie meno a reakcie sú na svete – niekto sa ukloní, iný sa obdivne usmieva, tá zalapá po dychu, ten sa roztrasie – ide o mená, ktoré okolo seba vytvorili určitú auru.
Freddie Mercury vs Freddy Krueger, Zuzana Čaputová vs Zuzana Plačková, Leonardo da Vinci vs Leonardo DiCaprio, Vladimír Dzurilla vs Vlatimír Putin.
Mená s nami zostávajú od narodenia po smrť. Či sa nám to páči alebo nie, definujú nás v školách, na menovke pripnutej na saku, na poštovej schránke, v databáze sociálnej poisťovne, žijú si svojim životom, kráčajú po našom boku, až sa ich púť (rovnako ako naša) jedného dňa skončí. Na náhrobnom kameni.
Nie je Vladimír ako Vladimír
Narodil sa Jozef Mak. Jozef Mak zomrel. Jeho meno nehovorí o tom, akým bol človekom. Možno mal dobré spôsoby a možno to bol hulvát váľajúci sa v podchodoch. Mohol byť zádumčivým klampiarom, záletným lekárom s iskrivým pohľadom i hanblivým rušňovodičom.
„Trp, Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko...“
Pre väčšinu z nás predstavuje meno Jozef Mak literárnu postavu, pre iného bol skutočným človekom z mäsa a kostí, ktorého ťažký údel spisovateľ Jozef Cíger-Hronský zachytil atramentovým perom. Koľko Jozefov a Makov poznáte? Sú si podobní? Nie každá Viktória je predurčená víťaziť a niektorí Dávidovia nie sú rodení miláčikovia.
Nancy Scheper-Hughes v knihe Death Without Weeping píše, že v niektorých chudobných brazílskych mestách rodičia nezvyknú dieťaťu dávať meno do prvých narodenín z dôvodu vysokej úmrtnosti detí. Africký filozof Menkiti uvažuje či samotné „to“ stačí na označenie dieťaťa, meno má byť niečo, čo si dieťa zaslúži svojím správaním, vystupovaním a schopnosťou prispieť k rozvoju spoločnosti. Všíma si rozdiely medzi západnými kultúrami, kde je kladený dôraz na individualitu, kým africké spoločnosti zdôrazňujú dôležitosť spoločnosti či kmeňa. (Som, pretože si/sme).
V Grécku nie je nezvyklé volať dieťa po narodení „Dieťa“. V minulosti otec a krstný otec zaniesli dieťa do kostola a matka sedela doma čakajúc na to, kým za prítomnosti dedinčanov odhalia meno dieťaťa. Po ceremónii deti vybehli z kostola a utekali k domu (ne)trpezlivo čakajúcej matky, aby jej oznámili meno jej dieťaťa. V judaizme sa s vyhlásením mena pre chlapca čaká na obrad obriezky, ktorý sa obvykle vykonáva osem dní po narodení. Tí poverčiví si túto tradíciu obraňujú napríklad i tým, že Anjel smrti bez mena nebude môcť identifikovať dieťa a zabiť ho pred obriezkou, tí praktickí ho podporujú z dôvodov prípadnej zmeny mena na poslednú chvíľu a ochrany práv rodičov pred príbuznými, ktorých neraz až priveľmi zaujíma, prečo sa dieťa nevolá po tom a tamtom. Pôvodní obyvatelia Ameriky dávali deťom mená viažuce sa k prírode, zvieratám a ich vlastnostiam či správaniu, ktoré by si pre dieťa priali. Stávalo sa, že zvolené meno sa časom ukázalo ako nevhodné, nereflektovalo povahu dieťaťa, tak ho jednoducho zmenili. Mená pre nich nie sú nemennou záležitosťou. Časom môžu získať nové mená za zásluhy v spoločnosti, tento zvyk ich vnútorne motivuje k osobnému rastu. Zmeny fungujú oboma smermi, nie vždy ide o zmenu k lepšiemu. Meno Tancujúci Vietor môže nejednému romantikovi lahodiť, no Indiáni vedia, že tancujúcim vetrom je tornádo, ktoré prináša pustošenie a tak i nositeľ tohto mena má sklony ku agresivite či prelietavosti. O slávnom náčelnikovi Apačov Geronimovi ste už určite počuli. Vedeli ste, že vlastným menom sa volal Goyaałé, „Ten, ktorý zíva“? Meno mu vybral otec, údajne bol stále unavený a často zíval. História si ho však pamätá celkom inak.
V západnej spoločnosti väčšina detí dostáva meno hneď po narodení. Rodičia nečakajú, kým si ich dieťa bude môcť vybrať meno, kým sa prejaví jeho charakter či osobné preferencie. Meno je odrazom tradícií, náboženstva, osobných sympatií či antipatií, ale aj módy. Výber mena pre potomka je bezpochyby vážna vec, často sprevádzaná diskusiami a emóciami. No s výberom mena môže byť aj veľa zábavy. Keď malo do našej rodiny pribudnúť druhé dieťa, prvorodená presadzovala, aby sa volalo Snehulienka alebo Arzenál, bola si istá tým, že to druhé sa bude páčiť najmä tatinkovi.
Istý nedostatok kreativity v menovacích zvykoch zjemňujú prezývky, ktorých vznik môže byť citovo podfarbený, alebo mu predchádza podobnosť vizuálna či je odrazom charakteru nositeľa prezývky. Prezývka neraz natoľko zľudovie, že ostatní nepotrebujú počuť celé meno jej nositeľa a poľahky vedia prezývku stotožniť s konkrétnou osobou. Veď kto by nepoznal Veľkého Muftiho, Hranola, Slintoša, Matelka, Železničiara? Osobitou kapitolou sú prezývky, ktoré si dávajú partneri medzi sebou.
Isté je len to, že časy sa menia a zmenám podliehajú aj mená. Je možné, že jedného dňa sa do slovenského kalendára dostane Princezná či Sediaci Býk. Nie sú to mená hanlivé a dokázateľne existujú, tak prečo nie aj v slovenskom kalendári?
A čo vy, sú pre vás mená dôležité? Máte prezývku? Ako by ste sa predstavili neznámej skupinke bez použitia vlastného mena? Vedeli by ste opísať priateľov tak, aby ich ostatní spoznali? Popustite uzdu kreativite, s troškou fantázie je s menami nezameniteľná zábava. :)
