Spievam v medzinárodnom zbore, kde je nás cez 130 spevákov z celého sveta. Nie všetci sa poznáme, tváre sa každú sezónu obmieňajú, skôr sa zoznámim s človekom z mojej krajiny a tým, kto stojí pri mne, než so spevákom z druhej strany miestnosti. V nedeľu sme mali posledný vianočný koncert. Opäť v plnom kostole, so srdcom na dlani, medzi kostolnými múrmi nám bola zima, ale hrial nás pohľad na publikum, ktoré sa usmievalo a občas pustilo slzu, najmä keď sme spievali v ich rodnej reči.
Po zahriatí hlasiviek pred vystúpením som si sadla do kresla za oltárom. Obdivovala som maľbu na stene znázorňujúcu Kristovu poslednú večeru a očkom som sa bavila na zápase seniorov, ktorí v sakristii objavili stolný futbal a v sebe malé dieťa. Zrazu si ku mne prisadol usmiaty kolega, tenor, podsaditý útly muž južanského typu s prešedivenými vlasmi. Dali sme sa do reči. Také to klasické ako sa voláš a odkiaľ si, čo robíš, kde bývaš...
Volajme ho Sam. Vypočutý Bohom.
Lámanou angličtinou sa rozrozprával o tom, že je utečencom zo Sýrie a v Luxembursku žije druhý rok. Trápi sa učením jazykov, French trés difficile, a snaží sa robiť niečo zmysluplné. Diania v Sýrii sú plné noviny a tak mi to nedá, pýtam sa, či sa po páde Asada plánuje vrátiť späť do vlasti. Mávne rukou. Zabili mu mamu, otca, brata,... Prúd slov na chvíľu ustáva, pohľadom uteká za múry kostola, do ďalekej krajiny, ktorú viac nespoznáva. Z vedľajšej miestnosti k nám dolieha smiech a útržky vianočných piesní. Tichým hlasom rozpráva, ako svoju snúbenicu, jej nohy a ruky, to čo z nich zostalo, zbieral zo zeme, bum! Na prste krúti neviditeľným prsteňom.Aj v Sýrii spieval, z jeho kapely nik neprežil. Bum! All killed. All killed. Opakuje. Voľakedy asistoval režisérovi a popritom v sebe objavil vášeň pre písanie. Píše veľa, vydal dve knihy s politickým kontextom, obe skončili v ohni. Two thousands. All in fire. Čo teraz? Nemyslí si, že svet po Asadovi bude pre jeho krajinu lepší. Sýria je príliš rozdrobená, vyratúva skupiny, ktoré v jeho domovine žijú, strácam sa, nadýchne sa a so smutným úsmevom skonštatuje no home. All killed. Prorokuje, že zo Sýrie bude nový Afganistan. Ale v Luxembursku sa mu páči.
Do kostola sa trúsia prví návštevníci. Kristus nad nami sa nebadane usmieva, so zdvihnutou rukou nám požehnáva. Aj Sam sa usmieva, hoci ako vraví, prvý rok po úteku bol na tom psychicky zle. Too bad. Ale teraz má veľa plánov! Každý večer si spraví kávu, sadne si a píše a píše. V luxemburskej filharmónii sa inšpirovali jeho príbehom a vytvorili krátke predstavenie v siedmich jazykoch. Červený kríž mu pomáha vydať jeho tvorbu. Pyšne sa usmieva a ja mu veľmi držím palce. Neprezradím mu, že tiež píšem knihy. Obdivujem jeho disciplinovanosť, tiež si vravím, že by som mala každý deň napísať pár viet, ale vzápätí sa teším, že ma má kto ťahať za ruku od písania, že mám komu variť kakao a čítať rozprávky... Odniekiaľ z pamäte na mňa žmurkne spomienka na fotku vysokého fúzatého počerného mladíka v slušivom obleku stojaceho v skalnatej krajine, ktorú moja mama roky opatrovala. Takmer pred pol storočím chodili do Československa študenti zo Sýrie a po získaní vzdelania a skúseností sa vracali späť do vlasti. Vysoký elegán si ju chcel vziať za ženu, písal o nej rodičom do Sýrie, no vraj zo strachu, že ju vymení za ťavu, povedala rázne nie. Smejeme sa aj na príhode, ako sa s Ahmadom pred Vianocami prevrátila na strechu auta, nemal skúsenosti so šoférovaním v snehu. Našťastie, niekto tam hore nad nimi držal ochrannú ruku, Boh či Alah, Kristus, čo na nás hladí z kríža ozdobeného kvetmi, anjel strážny... Je ľahké veriť v časoch pokoja a mieru, že nad nami niekto bdie. Nič sa im nestalo, schytali to len plechy a poháre so zaváranými uhorkami, ich aróma sa nezmazateľne vryla do textilných sedačiek. Ahmad sa vrátil späť do Sýrie, hoci tvrdil, že jeho srdce zostalo v Československu. Mal kam ísť, mal za kým ísť, mal komu porozprávať o snehových závejoch, sladkých bozkoch a kyslej chuti uhoriek. Sam sa nevracia, zostáva v krajine, kde sa jeho sny plnia. Po koncerte sa zastavíme na vianočných trhoch, všetkých ponúka teplými churros s roztopenou čokoládou. Spievame a tancujeme, chladný vzduch vonia pečenými klobásami a vareným vínom. La dolce vita. Aj o tom sú Vianoce. O sladkých momentoch a splnených snoch. Nie všetko sa dá vrátiť, ale snívať sa dá a má. Snívajme o lepšom svete. Možno nás niekto tam hore vypočuje.
