Bojíme sa rehabilitácie generála Lorenca a čakáme na rozhovory, v ktorých za nás jediný novinár vyrieši všetko, čo sme si sami vyriešiť ešte nestihli. Spomínam si, ako kedysi Števo Hríb do Lampy dostal Fica. Celý týždeň pred vysielaním sa na fejsbúku hecovali na všetko odhodlaní členovia légie spravodlivých a radili moderátorovi, čo sa má všetko spýtať, na čo určite nesmie zabudnúť. Zo všetkého najviac čakali, že v Lampe konečne dôjde k demaskovaniu zla v jeho diabolskej podobe. Chceli ho zazrieť, aby uvideli, akí sú sami dobrí.
Nestalo sa však nič. Tak, ako pred Lampou, pokračoval Fico vo svojom pôvodnom spôsobe vlády a v relácii nedošlo k žiadnemu veľkému odhaleniu. Lampa začala, prebiehala, skončila a bolo. Fico ňou preplával s elegantným prehľadom rutinérskeho politika, ak teda možno vôbec hovoriť o elegancii v súvislosti s teflonom. Podozrievam ho dokonca, že ho to tak trochu aj bavilo a bral to ako dobrú zábavu, akési príjemné šteklivé vyrušenie z nudnej každodennosti. Légiu dobra ovládlo sklamanie a nebolo preň vhodnejšieho adresáta, ako Štefan Hríb. V ich očiach stratil ďalší kúsok z aury, ktorou v ich očiach disponoval po celé roky.
Pritom viera, že jediný moderátor v jednej relácii dokáže otriasť vládou a dokáže niečo, čo nedokázali milióny voličov je slepá, hlúpa, nebezpečná a naivná. Je zlá z podstaty, pretože úplne ignoruje to, čo ignorovať nemá a nesmie. Tak veľmi hlúpo a nemastne a neslane volíme, tak veľmi sa nám nechce pripustiť, že veci nie sú čiernobiele, že svoje nádeje upierame k naskutku nedemokratickým inštrumentom. Upadáme do apatie, uľavujeme si poukazovaním na vlastnú bezmocnosť a na nemožnosť čokoľvek zmeniť a namiesto na voľby obraciame svoje nádeje k televíznym reláciám a miesto politikov veríme na investigatívnych novinárov. Namiesto vlastných úst by sme najradšej používali ústa iných a druhú tvár nechali nastaviť niekoho, koho líce nás nezabolí.
A potom aj vcelku príčetní ľudia očakávajú od Fera Múčku, že za nich položí otázky, ktoré pritom sami nikdy nenašli odvahu položiť. Že za nich odhalí diabolskú podstatu generála Lorenca, lebo veď ten sa celkom iste nechá nachytať a vytresne aj niečo, čo nechcel. V podstate považujú čitateľov za chásku naivných hlupáčikov, ktorým treba všetko pekne po lopate podať a predžuť a vysvetliť, že ten usmievajúci sa ujo na obálke je v skutočnosti zlý, zlý, zlý a ani za nič mu nesmú veriť ani slovo. Ibaže neveriť Lorencovým slovám by bolo osudovou chybou. Nechce sa nám veriť, že by pravda mohla znieť tak neuveriteľne banálne. No Lorencova pravda je presne taká, ako jeho príbeh a jeho duša. Ak by nebola, ak by sa vymykal priemeru, nemohol by tú prácu vôbec robiť. Bol by na úplne opačnej strane potravinového reťazca.
Na prvý pohľad to vyzerá tak, že Fero Múčka v rozhovore pri káve nezistil vôbec nič. Že neodviedol dobre svoju prácu, či dokonca že .týždeň potichu pracuje na rehabilitácii predstaviteľov Penty a minulého režimu, ako už stihol oznámiť nejeden mudrlant, hrajúc na prvú signálnu strunu jednoduchších voličov. Samozrejme, že nepracuje. Naopak.
Ten rozhovor totiž v skutočnosti odhalil niečo veľmi podstatné. Niečo, čo sme vedeli, no nevedeli sme, že to vieme. Odhalil obludnú a neprehltnuteľnú pravdu o skutočnej podstate zla, ktorému sme kedysi museli čeliť a v mnohom čelíme dodnes. Tá pravda znie: najsilnejším zdrojom a nástrojom boľševického teroru boli milí, všední, nudní, no často sympatickí ľudkovia, ktorí vynikali akurát vo svojej schopnosti nevynikať. Zdrojom zla boli úplne obyčajní páni, ktorí v nedeľu okopávali záhradku tak, ako v pondelok kopali do hláv ľudí, čo sa odmietali podriadiť a necítili sa pritom zle. Robili predsa iba svoju prácu. Boli, ako správne podotkol Lorenc, funkčne zodpovední. Boli to ľudia od susedov, rodičia našich kamošov, príbuzní priateliek. Boli to ľudia.. ako my.
Prečo je pre nás táto skutočnosť taká neprijateľná, že radšej haníme Múčku a .týždeň a vlastne kohokoľvek, kto nebojuje so zlom za nás samých tak, ako by sa nám páčilo? Nesmieme prijať, že je to tak, lebo by nás to postavilo nebezpečne blízko hranice, za ktorou sa nachádzajú Oni. Aby sme mohli ostať sami sebou, aby sme mohli ostať My, zúfalo potrebujeme jasne vyznačenú hranicu, najlepšie hrubou čiarou. Iba tá a len tá nám umožní ostať žiť v ilúzii, že dobrí sme tu My a Oni sú predstaviteľmi zla.
Pretože pripustiť, že v každom nás drieme malý Lorenc a často len čaká na príležitosť sa prejaviť by bolo príliš ťažké. A my ťažké veci neunášame. Máme to radšej jasne rozdelené, čierne a biele, hnedé a červené. Milujeme tútu jednoduchosť bytia prakticky navlas rovnako, ako ju milovali pravoverní boľševici. A nenávidíme každého, kto si dovolí nás z tejto jednoduchosti vyrušiť. Zlým už potom nie je len Lorenc, ale už aj Hríb a Múčka a vlastne každý novinár, ktorý generálovi doteraz neodtrhol hlavu, alebo aspoň nenapľul do tváre. Lorenca denne stretajú stovky ľudí, ktorí vedia, že by si zaslúžil poriadny pľuvanec, aj my ho stretávame, no sami ho nikdy neopľujeme. Veď, no, nepatrí sa slušnému človeku.. Odfľusneme si ale aspoň v duchu nad Múčkom, že to neurobil za nás.
Príšerné nie je to, čo hovorí Lorenc. Príšerné je, že mu neveríme a nedokážeme sa z toho poučiť. Signalizuje to totiž snežnú slepotu, slepú škvrnu, mŕtvy uhol, niečo, čo nie je dostupné nášmu vedomiu. Teda presne to, čo dovolilo milému chlapíkovi úprimne ľutujúcemu drobné funkčné prešľapy viesť psychopatickú organizáciu, ktorá ničila životy desiatkam tisícov ľudí a nepozvracať sa pritom. Hranica medzi My a Oni totiž neexistuje. Neexistujú ani Oni a My tiež nie sme. Hranica vedie stredom našej duše. Diabol nemá rohy a kopytá a nesmrdí sírou. Vyzerá ako človek, ktorého si na ulici ani poriadne nevšimnete. Diabol je ochota necítiť, že práve páchame zlo.
