Je zvláštne, ako sa niektorí ľudia v záchvatoch politickej korektnosti verejne vyjadrujú na podporu čohokoľvek, čo práve považujú za výhodné podporovať. Je ešte zvláštnejšie, keď vám tí istí ľudia večer v krčme, keď zhasli blesky z tlačoviek a vypli sa všetky kamery hovoria zaručene dobré vtipy o buzerantoch a teplošoch, tiež v nevkusných záchvatoch, tentokrát nekontrolovateľného smiechu. Ani jedno, no ani to druhé som zatiaľ so žiadnym konzervatívcom nezažil. Náhoda?
Z opatrnosti a so štipkou alibizmu uvádzam, že poznám niekoľkých ľudí, ktorí sa zmestia do krabičky s trochu čudným nápisom LGBT a viacerých z nich mám rád. Viacerých si vážim. Iných zas nemusím. S ich orientáciou to nemá nič. Je mnoho heterosexuálov, ktorých rád nemám, no tiež to nie je preto, lebo sú nejako orientovaní. Zvyčajne preto, že sú obmedzení. Som však úplne najradšej, keď ľudí poznám podľa ich práce, podľa zázrakov, ktorých sú vo svojich najlepších chvíľach schopní, keď stretávam ich duše prekvapujúc sa vždy znovu a znovu. Nikdy ma nezaujímalo, čo robia v noci a ani s kým, ani ako, rovnako ako trvám na tom, aby sa do môjho súkromia nestaral nikto okrem ľudí, ktorí doň patria. Prekážajú mi samoúčelné verejné exhibície a je celkom jedno, či sú homosexuálneho, alebo heterosexuálneho charakteru. Prekážajú iba preto, lebo stierajú nepísané hranice medzi súkromným a verejným priestorom. Ohlasujúc príchod slobody a civilizácie, v skutočnosti signalizujú príchod barbarov, priamo ante portas.
Nie, nikdy nebudem upierať právo komukoľvek na akýkoľvek spôsob demonštrácie, pokiaľ je zachovaný rámec zákona. Nikto však rovnako nesmie upierať právo mne a iným, napríklad právo povedať, že to považujem za nevkusné, samoúčelné a trápne gesto. Navýsosť kontraproduktívne. Profesionálni aktivisti bojujú v prvom rade za vlastné práva, maskujúc sa za práva menšiny. Dokážu v tomto boji použiť neuveriteľné množstvo fundovaných argumentov, voči ktorým ťažko možno namietať. V okamihu, keď sa niekto, kto s nimi nesúhlasí svojich práv ujme rovnako razantne, nastane zázrak: z milovníkov slobody (vlastného prejavu) sa stávajú inkvizítori, použijúc akýkoľvek argument, aby svojho protivníka zosmiešnili a umlčali. Náhoda?
Homosexuáli sú často terčom nespravodlivého výsmechu a sú jednou zo skupín, ktorým sa na svete žije o čosi ťažšie. Sú jednou z takých skupín, nie však jedinou. Výsmech si v rôznych formách každý z nás užil od detstva v nespočítateľných podobách, tiež sa každý z nás občas vysmieval iným. Nedostatok rešpektu a úcty je vec, ktorú si nesú ako svoj kríž a ďalej budú. Nie je ľahké žiť v tejto krajine a asi ani v žiadnej inej, ak vás to ťahá k osobe rovnakého pohlavia. Kto z nich však skutočne verí, že získajú úctu verejnosti vzájomným vyšetrovaním krčných mandlí jazykom na objednávku pred objektívmi kamier a fotoaparátov, ostentatívnym ohmatávaním intímnych partií vlastných a aj cudzích a oplzlými gestami? Ak nechcem, aby sa mi smiali, nesmiem sa správať smiešne. Ak sa správam smiešne, nemôžem očakávať úctu. Keď to vedia deti v materskej škole, prečo nie aktivisti? Homosexuálom tieto "prajdy" škodia viac, než čokoľvek iné. Tá hŕstka bozkávajúcich sa a akožekopulujúcich nešťastníkov v latexe a igelite nereprezentuje okrem seba samej už nič a nikoho. Snáď, ak by existovala krajina Trápnosť, mohli by sa stať jej veľvyslancami. Neexistuje, nuž sa tam strápňujú iní veľvyslanci.
Keď vidím na ulici letmo sa pobozkať dvoch ponáhľajúcich sa ľudí, vidím príbeh o láske. Krásne. Keď vidím iných, ktorí sa vášnivo rozbozkávali a nevedia prestať a je im zrazu ukradnuté, či sa niekto díva, vidím príbeh o tom, čo sa možno časom stane skutočnou láskou. Krásne. Keď vidím bozk na Pride, vidím len marketingový nástroj hnutia reprezentovaného Romanou Schlesinger. Ten rozdiel už snáď ani nemôže byť väčší. Na Ústrednej Plánovacej Komisii Pochodu sa s ním chladne kalkukuje a plánuje sa, na ktorú stránku ktorých novín sa asi dostane. Nejde o skutočný bozk. Ide o techniku pritiahnutia pozornosti. Krásne? Skôr smutné. Monitoring médií je však svätým grálom tohto kultu.
V ich nezmieriteľnom boji za uznanie práv menšiny sa politickí predstavitela LGBT uchyľujú k čoraz agresívnejším spôsobom prezentácie a presadzovania svojich požiadaviek. Teraz vôbec nehodnotím, či sú, alebo nie sú oprávnené. Neviem to a ani nechcem posudzovať. Na rozdiel od riaditeľov zemegule na oboch stranách sporu si netrúfam posúdiť a ani onálepkovať diagnózou nikoho a už určite nie verejne, prepadol by som sa od hanby, ak by som vypustil z úst to, čím ma prekvapil inak mierny a milý človek Kuffa, ktorého vždy rád stretnem. Na stanovovanie diagnóz sú tu totiž lekári, na liečbu psychiky terapeuti. Na prijímanie zákonov poslanci, na presadzovanie nejakej agendy sú lobbisti a politici. Na Slovensku je však odborníkom skoro každý na všetko. Toto, a vôbec nie skutočné potreby homosexuálov určuje verejnú podobu boja za ich práva. Žiaľ, práve v ich neprospech.
Skúste si teraz malý test: prečítajte si meno Romana Schlessinger a do troch sekúnd napíšte, čo vás pri prečítaní tohto mena napadlo - tiež skúste vyhodnotiť, či vás vôbec niečo napadlo, či vás okrem toho prvého napadlo ešte niečo ďalšie. Iste, nejde o reprezentatívny prieskum, ale čosi to predsa vypovedá. Ja napriek pomerne slušnému prehľadu v spoločnosti o nej viem iba to, že je lesbička a je na to hrdá a že si z toho urobila verejnú agendu realizovanú stále profesionálnejšie. Vlastne dnes po prečítaní jej staršieho blogu ešte poznám po mene a priezvisku jej bývalú a terajšiu lásku, hádam len rodné číslo chýba. Bez toho zverejnenia by ten vzťah nebol úplný? Čo je to za neovládateľný reflex nútiaci túto mladú dámu pozývať nás do zákutí svojej spálne a zverejňovať zoznamy milovaných partneriek? Profesionálna lesbička je podobne absurdný úkaz, ako profesionálny heterosexuál, alebo profesionálny milovník dobrého vína. Alebo plánovacia komisia spontánnych prejavov. Urobiť si z vlastnej sexuality politickú agendu je - nevkusné. Nie trestné, nie protizákonné, iba a len nevkusné.
Skutočné požiadavky homosexuálov a ich oprávnenosť sú vážnym problémom, ktorý si zaslúži pozornosť a rešpekt verejnosti. Patria do kabinetov politických strán, patria do verejnej diskusie, patria do pracovní psychológov a sociológov, do vlády, do akadémie vied, do tretieho sektora. Patria všade tam, kam patria oprávnené požiadavky ktorejkoľvek z menšín, alebo skupín, ktorým sa deje príkorie. Na námestí a ulici v podobe, v akej sa realizuje za diktátu nevkusu úzkej skupinky aktivistov homosexuáli nikdy nezískajú, o čo im skutočne ide. Na námestí a v tejto podobe získajú pozornosť práve a len tí, ktorým nevadí parazitovať na nešťastí tých, ktorým osud nadelil inú orientáciu. Ulica nevyriešila Gorilu, ktorá je v porovnaní s postavením homosexuálov banálnym problémom. Kto skutočne verí, že v silách Pride je odstránenie dôvodov, pre ktoré sa údajne koná?
Pre všetko doteraz uvedené dochádza postupne ku kúzelnému paradoxu: skutočnými zástancami práv väčšiny slovenských homosexuálov sú potom skôr ľudia, ako Vladimír Palko a jemu podobní, ktorí sa snažia preniesť tento problém na miesta, kde ho snáď bude raz možné skutočne riešiť. Romana Schlessinger a jej podobní politici však nátlakovou skratkou cez námestie a ulicu presadzujúci vlastnú agendu na úkor reálnych potrieb menšiny, o ktorej záujmy údajne bojujú. Práve oni sú skutočným nešťastím beztak už všemožne trápenej a ostrakizovanej skupiny ľudí, ktorým závidí asi len málokto.
Príprav a realizácie tohto pochodu sa zúčastňujú viacerí moji priatelia a známi (zdravím ťa, Jucka, Nikitu tiež a viacerých ďalších), ktorých poznám roky a viem, že je ich motivácia čistá a idú do toho z presvedčenia, že práve takto je to správne. Nie som si však istý, že sú rovnako čisté pohnútky tých, ktorí rozhodujú. Možno je Romana Schlesinger v súkromí vrúcna a čistá osoba, no za to, ako je vnímaná verejnosťou a ako sa v médiách sama prezentuje je do veľkej miery zodpovedná práve ona sama. Preto sa ocitla v titulku. Verím, že ju to poteší.
Tak, a môžete ma začať kameňovať. Mimochodom, práve toto sa zvykne v diskusiách často špliechať do tváre konzervatívcom, ktorí sú iste osobne vinní za udalosti spred 650 rokov. A prvý, kto ma obviní z homofóbie má u mňa pivo. Bude to totiž dôkaz, že môj článok nečítal a ak ho čítal, nepochopil ho.
