Zároveň by však bolo obrovskou chybou vnímať tieto články ako frontálny útok na alternatívne školstvo, či dokonca objednanú provokáciu pred nejakými údajne chystanými legislatívnymi zmenami, ktoré majú alternatívne školstvo oslabiť. Jednak vôbec netuším, o čom je reč a druhak som v prvom článku nechal vyjadriť sa niekoľkých odborníkov, ktorí explicitne označili za problém len školu zriadenú Šteskom a iné alternatívne školy v kraji vychválili. V druhom článku som dal slovo prakticky výhradne respondentom, ktorí majú voči alternatívnemu školstvu pozitívny postoj - a až na výnimky sú profesionálnymi pedagógmi, či psychológmi. Problém s pochopením písaného textu teda zjavne majú aj niektorí ľudia, ktorí by mali učiť čítať deti.
Ja sám voči tomuto typu školstva nemám výhrady, pokiaľ je realizované správne. Tak ako jednotlivé zlyhania v štátnych, či cirkevných školách však smú byť legitímnym terčom kritiky a medializácie aj zlyhania v tých alternatívnych - zvykajte si. V poslednom dieli pochopia prečo aj tí najväčší konšpirátori. Je hlavne na vás aby ste si poradili so škodnou vo vlastnom revíri.
Ide o jednu školu, nie však jediného človeka. Ide o skupinu ľudí, ktorá podľahla hromadnej kognitívnej disonancii a ktorú si aj preto vyhliadol niekto, kto už v rôznych krajinách tento model systematicky aplikoval a robí tak naďalej. Áno, reč je o Andrejovi Karimovovi. Problémy na škole spôsobené prelietavými sympatiami Šteska k rôznym ideológiám a častými zmenami smerovania už roky neodvratne smerovali na miesto, kde sa nachádzajú dnes. Ako správne uviedla bývalá učiteľka Katarína G.: “Bolo by nesprávne vnímať ako bod zlomu príchod Karimova. Aj predtým sa už v škole vyskytovali negatívne javy, iba sa o nich nehovorilo nahlas, lebo boli v príkrom rozpore s verejne propagovaným zameraním školy. Karimov iba zlegitimizoval to, čo už tam dávno bolo prítomné.”
V záchvatoch spomienkového optimizmu niektorí doterajší fanúšikovia Aleša Šteska & Co. odmietajú prijať, že by zárodky dnešných problémov boli staršieho dáta. Ak vôbec niečo pripúšťajú, tak rýchlu a zásadnú zmenu k horšiemu v charakteristike školy po ráznom vstupe Karimova. Vyjadrenia p. Škodovej z prvého článku relativizujú tvrdiac, že vidí sektu za každým rohom a je neobjektívna. Dôvod rozpadu pôvodnej školy U Filipa v roku 2006 siaha ďaleko za nimi vnímaný horizont udalostí, keďže ich deti v čase vzniku školy často ešte ani neboli na svete. Skúsme sa teda oprieť o svedectvo ďalšej matky a zároveň psychologičky, ktorej syn síce začal navštevovať Šteskovu školu už krátko po rozdelení, mala však potom unikátnu dlhoročnú možnosť pozorovať postupné zmeny. Začiatky boli pritom podľa Viery Š. takmer idylické: “Škola pôsobila veľmi friendly. Deti si s učiteľmi tykali, čoskoro samozrejme aj my rodičia.” Popisuje pozitívnu atmosféru a aj to, že vyučujúci spĺňali až na výnimky rodičovské, ale aj profesionálne očakávania. Jej postoj k žiadnemu členovi učiteľského zboru nebol od počiatku negatívny, naopak. Hovorí ale aj o akejsi mantre, ktorou sa vzdelávací proces riadil: emocionálnej inteligencii, čo je výraz ktorý bol v tom čase populárny aj v odborných kruhoch. Viera konštatuje: “Emocionálna inteligencia bola zaklínadlom pre všetky nedorozumenia.”
Neskôr začali prvé nepríjemné zážitky: “Moja prvá návšteva priniesla pre mňa nemilé prekvapenie: Maťa Jungová, prezývkou Maťa Cha predo mnou chytila pod krkom za tričko jedného zo synových spolužiakov a vyvliekla ho z triedy,” opisuje zážitok ktorý sa podľa nej s emocionálnou inteligenciou vôbec nezhodoval. Incidentov podobného druhu pribúdalo, ich opis by však bol nadbytočný, keďže v predchádzajúcich článkoch sme už každodennú realitu na škole ilustrovali dostatočne.
Dôležité pre pochopenie problému je však jedno: systematická snaha o oddelenie detí od rodičov a presadzovanie tohto postupu do každodennej školskej praxe. Štesko sa téme škodlivosti manželstiev, čo klasických rodinných vzťahov medzi rodičmi a deťmi venuje obsiahlo vo svojich reláciách na Slobodnom vysielači, prepisy niektorých takmer neuveriteľných pasáží budú súčasťou posledného článku tejto série, občas sa však vyjadril v podobnom zmysle aj v priamej komunikácii s rodičmi: “Na stretnutí sa rozohnil a mierne pozabudol a začal hovoriť o tom, že všetko zlé na deťoch pochádza z rodiny a oni deti vezmú z rodinného prostredia a umožnia im sa týchto negatívnych vplyvov zbaviť.” Tento postoj kľúčoví pedagógovia - tzv. alfa team - zdieľali so Šteskom dávno predtým, ako sa na scéne objavil Karimov a podľa neho žili aj svoje vlastné životy, ktoré však ťažko možno označiť za súkromné pre povedzme veľmi nekonvenčný spôsob života "na hromádke" priamo v objekte školy. Viera Š. popisuje situáciu, keď bol jej syn potrestaný pre incident so spolužiakom, ktorý ho päť rokov šikanoval: “Keď som konfrontovala Aleša dôvodil, že rodičom to nehovoria, lebo údajne adolescenti nerešpektujú autoritu rodičov a teda by bolo zbytočné ich do toho zapájať. Fakt, že škola je zo zákona povinná informovať ma o problémoch v správaní dieťaťa, trestoch a o tom, že má zostať v škole dlhšie úplne odignorovali.”
Od vzniku školy až podnes sa jej líder niekoľkokrát nadchol pre rôzne myšlienkové smery, často navzájom odlišné, spájalo ich však zvyčajne jedno - odpor voči takzvanej klasickej rodine a tradičným vzťahom medzi rodičmi a deťmi. Podrobný opis týchto názorových a postojových konverzií by bol nad možnosti článku, ilustrujeme ich aspoň na jednom príklade: scientológii a dianetike. Tá bola témou v školskom roku 2010/2011. Na začiatku príbehu bola Janette Jirkův Lacková, zvaná Lúča, podnikateľka, ktorá Šteskovi v roku 2006 zabezpečila obrovskú pôžičku na rozbeh. Ten ju pre zmenu po zhruba 4 rokoch vymenoval za manažérku školy a učiteľku etiky. Rodičia sa až postupne a z občasných priesakov informácií - keďže deti boli k zamlčiavaniu systematicky vedené - dozvedeli, že na ňou vedených hodinách používa ako učebnicu knihu “Cesta ku šťastiu” od Rona Hubbarda. Rodičia a niektorí pedagógovia šiestakov sa proti používaniu tejto “učebnice” začali búriť, na podnet manažérky došlo k prepusteniu ich obľúbeného učiteľa Kamila Bartka. Deti proti tomu spísali petíciu a nakoniec dosiahli aspoň to, že sa v ich ročníku príručka dianetiky prestala používať. Štvrtáci a piataci už nemali to šťastie. Na protest proti prepusteniu Bartka odišli aj ďalší pedagógovia, na podnet rodičov bolo zvolané stretnutie rodičov celej školy a došlo k ďalšiemu z veľkých konfliktov, ktoré školu sprevádzajú od jej vzniku. Rodičia napokon sústredeným tlakom dosiahli prepustenie Lackovej, Štesko však nezabudol označiť iniciátorky kritických výhrad proti scientológii za agresívne matky, ktoré nedostatočne chápu koncept emocionálnej inteligencie. Chuť ďalej využívať Šteska ako lektora v miestnom dianetickom centre po týchto udalostiach značne ochladla. Viera Š. spomína: “Trieda nášho syna sa po týchto udalostiach prakticky rozpadla a všetci rodičia, ktorí mohli dali dieťa na osemročné gymnázium tak aj urobili. Nakoniec zostalo už len asi päť detí, čo do roka viedlo k úplnému zrušeniu ročníka."
Tento a ostatné personálne a ideologické kotrmelce svedčia o tom, že škola mala namále už niekoľkokrát v minulosti. Nebyť toho, že na trhu s alternatívnym vzdelávaním je dlhoročný neustávajúci hlad po zariadeniach rešpektujúcich individuálne danosti a potreby rôznych žiakov vznikli by tieto články oveľa skôr. Štesko si ale dlho mohol dovoliť prichádzať o priazeň rodičov a zapísaných žiakov v opakovaných veľkých vlnách, pretože sa vždy znova našli noví a ďalší, ktorí chýbajúce počty rýchlo zaplnili. Fluktuácia pedagógov a žiakov je na jeho škole od začiatku enormná a dosahuje násobky priemeru iných škôl - čísla nepustia. Pre rodičov túžiacich po radostnej a slobodnej škole z atraktívnych propagačných videí to však na začiatku zvyčajne nie je argument. Že realita je zásadne odlišná od toho, ako sa škola prezentuje navonok a že líder školy je napriek svojej dlhoročne budovanej povesti predsa len trochu "iný" sa mnohí dozvedajú prineskoro. Problém s ktoroukoľvek z dovtedy vyskúšaných ideológií však spočíval hlavne v rozpore medzi špecifikami Šteskovej osobnosti a medzi verejne proklamovanými cieľmi školy. Viera Š. k tomu uvádza: “Som presvedčená, že Aleš považoval fyzické tresty, zásahy do osobnej zóny a bitku za nevyhnutnú súčasť výchovy, nemal voči nim zábrany a incident, ktorý prebehol médiami v roku 2016 som videla ako logické vyústenie jeho zásad, nie náhodnú nezvládnutú situáciu. Zmeny jeho osobnosti sa prejavovali postupne a s vekom sa zvýrazňovali. Súčasne s tým ako mu stúpal kredit, možnosti školy, ako sa posilňovalo jeho postavenie medzi najužším kruhom spolupracovníkov, prípadne mu beztrestne prechádzali niektoré lapsusy.” Štesko sa niekoľko desiatok krát explicitne vyznal vo verejne dostupných audioarchívoch k obdivu k násilným výchovným technikám realizovaným Karimovom, využívajúc pritom symboliku z ríše zvierat: neposlušnému psovi napríklad vraj treba podtrhnúť nohy aby pochopil, kto je tu pánom. Teraz už len začať rozoznávať medzi zvieratami a deťmi.
Príchod a rýchly úspech Karimova teda nebol a nie je akousi vyšinutou, nečakanou a nelogickou piruetou, ktorá vytrhla skutočne slobodnú a demokratickú školu zo správnych rúk a vložila ju do nesprávnych. Karimovov závratný úspech bol po sérii katastrof a starostlivo budovaného pocitu vlastnej výlučnosti definitívnym naplnením dlhoročných predstáv Aleša Šteska o škole v ktorej bude konečne slobodne a demokraticky môcť robiť čokoľvek sa mu zapáči. Žiaľ, páči sa mu veľa vecí, ktoré sa nepáčia iným a zasahujú do ich práv neraz za hranicou zákona. A nepáči sa mu, keď sa mu niekto stavia na odpor. Na rozdiel od všetkých ostatných dovtedajších - a neskôr zavrhnutých - vzorov dostal Štesko výmenou za oddanosť a úplné otvorenie školy pre jeho aktivity od Karimova dôležitý dar: legitimizáciu násilia. Vzniklo tak nerozdeliteľné puto, dvojica, v ktorej ten silnejší úspešne manipuluje slabším. Kruh sa konečne uzavrel.
Na stole je teda zásadná otázka: kto je to vlastne Andrej Karimov, aká je jeho skutočná tvár, aké je jeho poslanie a aké má ciele? Prečo ho Štesko označuje za svojho učiteľa a prakticky bezvýhradne ho nasleduje, často za hranicou racionality?
Ak si dnes pozriete niektoré z webov zo sféry vplyvu Andreja Karimova, mohli by ste poľahky nadobudnúť dojem, že ide o milého usmievavého a dobrosrdečného pána, ktorý zbožňuje hry a folklór a pre dobro iných by rozdal aj vlastnú dušu. Videá a fotografie z troch ním ovládaných organizácií Empower The Child (Otcovia a deti), Sistema Siberian Cossack, či Together Вместе Spolu priam vyžarujú pozitívne emócie a priťahujú stále nových a nových priaznivcov. Nie je tomu tak iba na Slovensku, Karimovovi sa darí rozširovať svoj vplyv aj v Maďarsku, Srbsku, Británii, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, vo Švajčiarsku, dokonca aj v Južnej Kórei. Pokúšal sa uspieť vo Švédsku, no z Nemecka ho napríklad tajná služba našťastie rýchlo vypoklonkovala. Darí sa mu ale nad očakávanie.
Už menej, či skôr vôbec sa spomína ekonomický aspekt jeho činnosti. V jednej z bystrických firiem si už viac než dva roky dáva potláčať lacné tričká, bundy, nohavice a rôzny merkantil v tisícoch kusov značkami ním ovládaných organizácií a príjem z ich predaja s vysokou maržou na Karimovových kurzoch a aktivitách tvorí značnú časť jeho obratu. K tomu treba pripočítať desiatky titulov CD a DVD, ktorých predaj propaguje vo svojich videách. Taktiež v prípade špeciálneho biča - nagajky - ktorého výrobu v stovkách kusov preňho zabezpečuje externý dodávateľ a Karimov mu ako pridanú hodnotu pridáva "mystické" vlastnosti umožňujúce jeho predaj nadšeným kupujúcim za výrazne vyššiu cenu. Ide o veľmi premyslený a šikovný spôsob ako zvýšiť svoje zisky, s tlmočením pri výrobe propagačného videa asistoval Štesko. Karimovovi zákazníci považujúci sa za nadšencov ezoteriky, východnej mystiky a rôznych iných podobných smerov spočiatku nepociťujú žiadnu zvýšenú záťaž, úvodné kurzy sú finančne nenáročné. Náklady stúpajú postupne a nenápadne poslušne sprevádzajúc stále silnejšie spotrebiteľské návyky. Bez irónie, klobúk dolu. Potiaľto by to v podstate nemal byť žiaden problém a mohlo by ísť iba o vcelku úspešný a rastúci obchodný model biznismana, ktorý našiel obrovskú dieru na trhu a dokázal priniesť svojim zákazníkom to, o čo majú záujem. Marketingovým paradoxom jeho vysoko ziskového podnikania je že ho stavia na strachu z odcudzenia sa matke prírode, tradíciám, folklóru a mystickým kultúrnym hodnotám predkov odvážne vzdorujúc ideálom spotrebiteľskej spoločnosti - parafráza jeho motta na hlavnej webovej stránke. Karimovova schopnosť priniesť zákazníkom pozitívne, či neraz extatické zážitky spojené s ilúziou slobody je pritom nesporná.
Ibaže, ako už neraz v tomto príbehu, je tu hneď niekoľko “ale.”
Jedným z najmenších je fakt, že už dávno neexistuje jasná hranica medzi Karimovovými obchodnými aktivitami a vzdelávacím procesom. Karimov využíva priestory školy na svoj biznis balený do tradičných hodnôt, pritom je dokonca zástupcom zriaďovateľa, zároveň učil ruštinu a v tých istých priestoroch vyučuje aj údajné kozácke bojové umenie - na boj už pripravuje aj veľkú časť učiteľského zboru: napríklad tu a tu. Príprava na boj aj za účasti detí prebieha na legendárnom druhom poschodí, ktoré bolo zároveň školou, nelegálnym obytným priestorom, improvizovanou pôrodnicou pre viacero detí a salónom, kde žiaci poskytovali svojmu riaditeľovi masáž. Zásadne vplýva na chod školy a pričinil sa už o prepustenie niekoľkých nepohodlných pedagógov. Nehovoriac o festivaloch Radi s deťmi a podobných akciách, ktoré spoluorganizuje a predáva na nich svoj tovar a tiež o tom, že inštruktorské certifikáty jeho obchodných značiek postupne získavajú učitelia školy.
O niečo väčším problémom je fakt, že hoci sa Karimov do každej z ním exploatovaných krajín snaží prinášať lokalizovanú verziu svojho biznisu, dominantnú zložku tvorí import - rozumej infiltrácia - ruskej kultúry a vzorcov správania do prostredia, kde historicky nemá žiadne miesto. Zo slovenských detí a ich rodičov sa tak stávajú ľudia ktorí rozumejú viac ruskej kultúre a histórii, ako tej vlastnej, ovládajúci hru na balalajku, boj s kozáckou šabľou, alebo nagajkou, či ruské tance a ich lojalita voči vlastnej krajine a kultúre je veľmi otázna. Prakticky každá z činností či hier je sprevádzaná monotónne a tisíckrát opakovaným hudobným motívom prevažne ruskej proveniencie. Karimov prináša nekonečnéprednášky v ruštine vychádzajúce z vlastných, na ruskom, či skôr kozáckom spôsobe života získaných skúseností naplnené neuveriteľne insitnými teóriami o charaktere ako prílišnej záťaži, rôznych energiách, alebo podriadenom postavení žien, ktoré by nepripravenú priemerne emancipovanú stredoeurópanku zrejme rýchlo priviedli k použitiu neprimeraného násilia.
Ešte väčším problémom je systematické a cielené narušovanie osobných zón a znecitlivovanie jednotlivcov voči neprípustnej fyzickej manipulácii. Hravou a veselou formou dochádza k postupnému "vypínaniu" obranných mechanizmov a jedinec zúčastňujúci sa dlhodobo týchto aktivít časom toleruje zaobchádzanie, ktorému by pred absolvovaním kurzov prirodzene vzdoroval. Pravidlom a jedným z cieľov je umožniť úplne cudzím ľuďom bez náznaku odporu dotýkať sa iných cudzích ľudí - platí to aj v prípade skupiny dospelých interagujúcej so skupinou detí. Napríklad pri hre nazvanej tunel sa dieťa musí preplaziť popod množstvo kľačiacich dospelých a stolerovať akékoľvek dotyky, objatia, či bozkávanie. Pri inej hre sa zas dieťa, či dospelý musí podrobiť otĺkaniu nagajkami plaziac sa po bruchu pomedzi dva rady nadšených majiteľov biča. Ideologické zdôvodnenie je jednoduché, hry atraktívne a zábavné, staré a údajne škodlivé a chorobné väzby medzi rodičom a dieťaťom sú nahrádzané novými a zdravými - dieťa po absolvovaní kurzu bez rozpakov a odporu toleruje akýkoľvek dotyk od ktoréhokoľvek člena skupiny bez ohľadu na ich reálne životné väzby. Mokrý sen každého narušeného jedinca.
Ide naozaj ešte stále iba o biznis? Nie.
Hľadajúc skutočný cieľ Karimovovho pôsobenia na Slovensku sa musíme vrátiť v čase o mnoho rokov späť a prejsť za hranice Ruskej federácie - napríklad do júna 2013. Video z napohľad nevinnej a pre deti prospešnej aktivity v prírode sa v 5 minúte a 30 sekunde náhle mení na inštruktáž sebaobrany detí prvého stupňa ZŠ vlastnoručne vyrobeným ostrým dreveným kolíkom. Iste, nemožno namietať proti tomu, aby sa deti naučili ochrániť pred útočníkom: minimálne štyrikrát sú tam však predvádzané aj údery na krčnú tepnu a tiež iné techniky spôsobilé usmrtiť človeka. Drobný úlet? Pripusťme. A poďme v čase ešte viac dozadu. Presnejšie do roku 2011 na Karimovom organizovanú Sibírsku zástavu. Je tam všetko to, čo ponúka Karimov v prvej fáze výcviku detských vojakov aj na Slovensku: oddeľovanie detí od rodičov, príroda, folklór, balalajka, vlastnoručné pečenie jedál, smiech, radosť a nadšenie. Na rozdiel od Slovenska už nechýba ani ostrá munícia, kalašnikovy, streľba jednotlivo, aj dávkou a samozrejme nemôže chýbať ani tank. Druhá fáza prípravy u nás totiž ešte nenastala. Keď si však na stránke Dvoch rúk dôkladne preštudujete chválospevy na Karimovom vyvinutú "pedagogiku", prípravou na boj sa len tak hemží.
Ak sa v čase vrátime o celých desať rokov dozadu nájdeme skutočný skvost ešte z obdobia, keď medzi kozácke cnosti nepatrilo falšovanie skutočných úmyslov. Sibírska zástava 2008 je cenná práve v tom, že ukazuje neprikrášlenú realitu určenú pre otrlé ruské publikum - jej predĺžená verzia je k dispozícii tu. Pripomína vám pieseň v dokumente niečo? Ak hej, nemýlite sa. Tá istá je používaná aj pri "neškodných" hrách v škole Dve ruky a slúži na to isté, na čo slúžila v Rusku pred desiatimi rokmi. Tak ako, milí rodičia, ešte sa vám Karimov zdá taký neškodný a s dôverou mu znova zveríte svoje deti? Nepripomína vám nasledujúce video niečo?
Pre pochybovačov ktorí považujú toto video za akýsi zlomyseľný kompilát podotýkam, že je ešte stále zavesené na ruskej verzii oficiálnej stránky Andreja Karimova a vytvorilo ho jeho domovské štúdio LAD - rovnako ako aj všetky ostatné videá s Karimovom v tomto článku. Ak sa od čias pôsobenia v Rusku naučil niečo dokonale, tak je to schopnosť priskoro neodplašiť zvyčajne veľmi pokojných slovenských bojovníkov príliš otvoreným militarizmom. Umožnil im tak doteraz prežívať v predstave, že prináša nevinné a obohacujúce aktivity medzi ľudí, ktorí by ani muche neublížili. Väčšinou ešte nepostrehli, že donskí kozáci už majú na Slovensku svoju vlastnú školu a jej zakladateľ výmenou za to konečne našiel svet, ktorý tak dlho hľadal. Sú dve možné vysvetlenia pre konanie ľudí, ktorí pomáhajú Karimovovi šíriť jeho "učenie": buď o jeho skutočnej povahe nič nevedia a nepoznajú jeho ciele, potom však možno vážne pochybovať o ich príčetnosti - alebo veľmi dobre vedia o čo ide a pomáhajú mu zo zištných dôvodov stotožnení s tým, že sa jedného dňa pokúsi s našimi deťmi o to isté, čo s nimi v Rusku robí už viac ako desať rokov.
Toto bol predposledný článok série o škole Dve ruky v Banskej Bystrici. Vnímam v komunite ľudí ktorí sa venujú alternatívnemu školstvu znepokojenie, až zdesenie prameniace z dvoch vecí: jednak poznajú iba krajšiu tvár Aleša Šteska ktorou sa prezentuje verejne na rôznych fórach, kde dokáže publikum zaujať. Neraz im pomohol, alebo jeho činnosť tak aspoň subjektívne vnímali. Skutočného Aleša pritom pozná iba úzky okruh jeho bývalých, či terajších spolupracovníkov a ak ich vôbec niečo spája tak je to vedomosť, že na rozdiel od absolútnej väčšiny alternatívcov má prirodzené sklony k násiliu na deťoch a zároveň ho považuje za legitímny spôsob presadzovania svojho vplyvu. Je pre nich ťažké pripustiť, že človek ku ktorému roky vzhliadali s rešpektom sa zároveň postupne posúva smerom, ktorý je im samým úplne cudzí. A tak sa snažia nevidieť, nepočuť, alebo bagatelizovať jeho excesy pretože veria, že je to správny spôsob. Už dávno nie je. Záverečný diel tejto série prinesie pointu, s formou zverejnenia ktorej stále bojujem v snahe neublížiť a nenechať ublížiť nevinným, ale ukázať realitu neprikrášlenú a nechať zmiznúť všetky pochybnosti o tom, že pustiť sa do nekompromisného rozkrývania tohto príbehu malo skutočne zmysel.
A nie, pointou nebude ďalšie pokračovanie rozprávania a formách a ďalšom personálnom zložení silnejúcej vplyvovej agentúry Ruskej Federácie na Slovensku. Žiaľ. Pointou bude niečo oveľa horšie.
