Aký je vlastne rozdiel medzi žobrákom a otrokom? Po minulom článku sa mi dostalo aj zopár obvinení z preháňania. Vraj tie malé deti s harmonikou žobrú dobrovoľne a teda vlastne nie sú otrokmi. Hm.. Pôvodne ako obyčajný žobrák vyzeralo aj toto:
Dodnes netuším, akého pohlavia je táto hračka prírody. Viem iba, že na miesto sa nedostane na vlastných nohách, pretože prakticky žiadne funkčné nemá, a z miesta ho tiež vždy niekto odvedie. Či skôr odvezie.. A počas jediného dňa sa údržbe tohto súcitostroja na plný úväzok venuje minimálne sedem (!) ľudí, či skôr parazitov. Dvaja to dopravia na miesto, traja, či štyria to strážia, pretože výnosný majetok si treba strážiť. Jedna, či dvaja to trikrát za deň kŕmia a občas, keď sú v dobrom rozmare, dajú tomu aj napiť. Nie však priveľa, pretože vydržať jedenásť hodín bez jedinej návštevy toalety by inak mohlo byť ťažké. Ak ani toto nie je otroctvo, tak potom už neviem. Všimnite si zelenú tašku na zemi..
Na zemi sedí otrok, na lavičkách nablízku sedia jeho strážcovia a chovatelia. Necelých dvadsať metrov odtiaľ v tieni odpočíva v aute dvojica mestských policajtov, ktorá nič nevidí a nepočuje: on a ona. Prišli, bez záujmu minuli otroka o pár krokov, našli si vhodný tieň a pracovali v utajení. Díval som sa pozorne, viac ako 25 minút. Nepohli ani brvou, v odpornom teple driemali, až kým im nezazvonil mobil. Potom odišli.
Zelená igelitka z rumunského supermarketu tých zdanlivo navzájom nesúvisiacich dobrákov vždy nenápadne, no spoľahlivo identifikuje. Majú ju u seba všetci, ktorí s tým svinstvom súvisia. Medzi sebou sa však zjavne dobre poznajú. Komu je teda určený ten odkaz? Nemá to žiaden súvis so zjavnou slepotou mestských policajtov? Strážcovia sedia opodiaľ, tváriac sa nezúčastnene, a ani ich nenapadne zmiznúť. Zjavne sa cítia bezpečne.
Keď odíde polícia, prejde okolo mamička s nádherným dieťaťom v kočíku. Nebyť ďalšej zelenej igelitky, nerozoznali by ste ju od desiatok iných, ktoré sa počas dňa mihnú okolo. Potom sa stačí iba pozorne dívať a zistíte, ako to funguje: mamička je tam služobne. Jej jedinou úlohou je motať sa naokolo a občas tomu dať jedlo. A občas aj napiť.
Čas kŕmenia je konečne tu..
Toto je trochu iný príbeh. Líši sa však iba v detailoch: na svoje miesta sa v rámci Starého mesta presúva po vlastných. Zjaví sa odnikiaľ, a zmizne nečakane, ďalšia z hračiek prírody, cez ktoré sa dá hrať na city. V ruke zviera čosi ako preukaz zdravotne postihnutého, no je to iba falzum. Žena, čo zohnutá nemeria ani meter sa uličkami presúva rýchlosťou Batmana..
A o pár minút v polohe ležiaceho strelca pokúša súcitné pudy okoloidúcich..
Nováčikovia, ktorí sa ešte nestihli rozkukať. Či prišli sami, alebo ich niekto sem doviezol už s úmyslom využívať ich na žobranie, nevedno. O hodinu im však už pridelili rozkošné šteniatko, ktoré pod Michalskou bránou pomáha dotvoriť obraz trpiacej rodiny, Večer im šteniatko odoberú a na druhý deň pridelia iné. Ak chcete žobrať nezávisle, nemáte šancu. Bez drahých podporných služieb a logistickej podpory gangu to už v Bratislave jednoducho nejde.
Tento mladý muž vydiera iba neuveriteľne smutným pohľadom. Zvyčajne žobre na Klariskej, pred Univerzitnou knižnicou, alebo v podchode na Zochovej. Keď práve nepracuje, má výraz celkom veselý. Je z Česka, zdanlivo pracuje iba sám na seba. Na tejto fotke je však v spoločnosti dievčatka z rumunského gangu, ktoré ho o minútu neskôr zaviedlo k šéfovi. Po krátkom rozhovore odchádza ľahší o pár Euro. Minulý týždeň sa zrejme nezhodli. Odvtedy takmer nevidí na jedno oko a tvár má celkom rozbitú.
Po zázračné vyliečenie už netreba chodiť do Lourdes. Stačí prejsť podchodom pod budovou Univerzitnej knižnice a z muža bolestne zdeformovaného odpornou chorobou sa stane zdravý otec, čo svojho syna učí výnosnému remeslu.
S ešte nevyliečeným otcom sa rodinka prizerá umeniu prefíkanejších kolegov.
Žiaden zázrak, len banálna finta pripomínajúca stolnú lampičku. "Tajomstvo" sa ukrýva pod kobercom. Žiaden naivný kúzelník, ale súčasť dobre organizovaného biznisu: keď je pekný deň, sedia na rôznych miestach starého mesta až štyria mladí muži budiaci dojem vznášania sa. Tento úkaz zázračne otvára peňaženky tých, ktorí už obyčajným žobrákom nedajú ani cent. Netušia, že ich peniaze tak, či tak skončia v tých istých vreckách.
Ulica bola kedysi biotopom skutočných pouličných umelcov, no ešte aj známeho multiinštrumentalistu - pána Kapelu - znechutili natoľko, že sa stiahol. Pokúsil sa ešte zmeniť na fakíra, ktorý sa vznášal podobným trikom: dnes už pochopil, že jeho časy sú preč.
Kompletný servis im vykonávajú ďalší traja, ich šéf potom sedáva po terasách kaviarní s mužom, čo riadi rumunskú vetvu. Takmer všetci sa so všetkými poznajú, všetci spolupracujú.
Viac neviem. Zatiaľ. A začínam im byť na obtiaž, už si ma dávno všimli. Chcem zistiť, kde títo ľudia bývajú, akými autami, odkiaľ, kam a kto ich vozí, pretože na ulici a sám už nič viac nezistím. Aj keď sa ale snažia byť neviditeľnými, v skutočnosti nimi nie sú. Do našich ulíc dorazil najnižší level organizovaného obchodu s ľuďmi a mne sa to vôbec nepáči. Je medzi vami niekto, kto ich pozná a vie, kde bývajú? Potom by sa dalo zistiť viac. Oveľa viac. Napríklad kto tie autá vlastní a kto platí byty.. A možno takto raz zistíme, kto sú tí, ku ktorým plynú zisky z jedného z najhnusnejších kšeftov, aké poznám.
Pomôžete?
