Nebudem tu citovať z anonymných diskusií, tie sú hlbokou žumpou už z princípu, pretože klamú, aj keď hovoria pravdu. Akýkoľvek názor je nanič, ak netušíte, kto ho nesie. Ale vysvetľujte to ľuďom, ktorým sa anonymita stala závislosťou a pri predstave odhalenia vlastnej identity sa o nich pokúša infarkt.. Môcť špiniť na iných bez rizika, že dostanú po nose je drogou z najsilnejších. O tých tu nejde. Budem citovať ľudí, ktorí majú svoje mená, svoju identitu a svoje presvedčenia. A tiež svoje ilúzie, o ktorých iluzórnosti väčšinou nemajú ani potuchy. Pre ilustráciu použijem zopár citátov z viacerých facebookových diskusií, ktorých som sa zúčastnil. Bola reakciou na zverejnenie kontroverzného rozhovoru s hovorcom Národného pochodu za život Tomášom Kováčikom: tá diskusia nebola zďaleka jediná, no reprezentatívna bola viac, než dosť.
"Tak keď už je tá názorová demokracia, tak ja si myslím toto: indivíduá, ako táto odpudzujúca skrumáž genetického materiálu narodená v Topoľčanoch, by mali kastrovať už v pôrodnici, aby sa TO preboha nerozmnožovalo! Prečítala som si len prvú vetu, obávam sa, že keby som dala celý článok, tak sa povraciam." Alebo: "Kto takúto chujovinu môže vyprdnúť??!" Ak vyjadríte údiv nad podobnými spôsobmi, môžete sa dočkať aj takýchto reakcií: "Ja nemám žiadne vzdelanie ani spôsoby, pijem a to ma teda oprávnuje s nadhľadom Vám jednu prijebať, aby Ste precitol." Dozviete sa tiež, že "trojmesačný plod jednoducho nie je schopný prežiť mimo tela matky a teda je to len obyčajný zhluk buniek." Na otázku, prečo sa teda dotyčný odmieta pozrieť na fotografiu takého zhluku buniek, odpovedá: "Pozerať na obyčajný potratený zhluk buniek ma nikto nútiť nebude, ved ani na hovno ma nikto nenúti sa dívať a medzi hovnom a potrateným zhlukom buniek nie je žiaden rozdiel." Alebo: "nesúhlasím s tým, že treba rešpektovať právo každej sračky len preto, lebo má rodný list." Citovať viac sa mi už hnusí, ubezpečujem vás však, že išlo o prevažujúci fenomén.
Ak si myslíte, že mám medzi priateľmi ožrana Slotu, ste na omyle. Nemám tam ani Malíkovú. Nikdy by som si medzi priateľov neuložil majstra Kotlebu a dokonca sa ani nepriatelím s reinkarnáciou Adolfa Hitlera. Nie. Autormi výrokov, za ktoré by sa hanbil ešte aj doktor Josef Mengele sú takzvaní dobrí ľudia. Muži, ženy, milujúce matky, moji priatelia, či aspoň dobrí známi. A ani sa im nestalo nič zlé: aby sa začali správať ako z reťaze odtrhnuté beštie stačilo celkom málo. Niekto si dovolil povedať nahlas, čo si myslí a im sa to nepáčilo. Nič viac. Žiadne príkorie, žiadne utrpenie, len obyčajný článok v novinách a z neho plynúci pocit ohrozenia.
Strach je prastarý reflex vlastný aj zvieratám a má perfektnú obrannú funkciu. Problém však nastáva v okamihu, keď sa v úľakovej reakcii ocitnú ľudia, u ktorých je ešte dočasne zachovaná schopnosť čítať a písať. Javia sa totiž navonok naďalej ako racionálne bytosti schopné diskusie, empatie a súcitu, v ich vnútri však už prebiehajú nenahliadnuté procesy na úrovni prvej signálnej sústavy a práve tie dočasne preberajú vládu nad správaním a výkonom. Pokúsiť sa v takom prípade o racionálnu debatu je chybou, za ktorú sa kruto platí. Ocitnete sa poľahky v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a narazíte na reakcie stáda, ktoré sa práve pokúša skonsolidovať obranu. Ničoho iného dočasne ani nie je schopné a kognitívne schopnosti jeho jednotlivých členov sa povážlivo znižujú. Nastupuje verbálna agresivita, odmietanie, či znevažovanie oponenta, vypuklý cynizmus a dočasne je tiež odstavená schopnosť odsúdiť patologické správanie ostatných členov stáda: ak by kastráciu kohokoľvek požadoval člen nepriateľskej tlupy, bol by to dôvod na zúrivú reakciu, silnejšie zomknutie a ešte silnejšie presvedčenie, že tí druhí, iní a cudzí sú krutí a bezcitní. Ak sa však rovnako kruto vyjadri člen vlastného stáda, hľadáme všetky možné ospravedlnenia a stojíme za jeho právom na hlásanie násilia ako jeden muž.
Lebo pravdou je, že nie sme proti krutému násiliu vždy. Sme proti krutému násiliu len v prípade, že hrozí poškodiť niektorého z členov nášho stáda. Ak ale násilník stojí na našej strane, dokážeme až nečakane ľahko ignorovať svoj mravný kompas. Nástrojom je nám relativizácia a anonymita väčšej skupiny, či davu. Smola je, že to v tej chvíli nikto z nás netuší. Ešte stále veríme, že sme dobrí ľudia.
Ako je čosi také vôbec možné? Ako sa z dobrých ľudí stávajú aspoň na krátky čas bezcitné beštie? Podrobné vysvetlenie tohto mechanizmu nie je v možnostiach blogového článku, na webe a v knižniciach však možno nájsť záplavu viac, či menej odborných zdrojov popisujúcich tento fenomén. Existuje však jedno úplne jednoduché vysvetlenie: dobrí ľudia neexistujú. To je tá horšia z dvoch správ. Tou lepšou je, že neexistujú ani tí zlí. Jednoducho nie je nič také, ako dobrý, či zlý človek. Iste, existujú sklony, každý z nás má vo výbave rôzne predispozície, skúsenosti a presvedčenia, každý má vlastnú dávku tolerancie voči ohrozeniu a teda vieme do istej miery predpokladať svoje reakcie. No čo je najdôležitejšie, disponujeme aj obrovskou batériou ilúzií o sebe a svete. Prevažnú väčšinu času, ktorý žijeme riadia práve ony. Pascou tohto mechanizmu je, že zvyčajne vedie k dobrému výsledku, je v tom zvláštny paradox: bez ilúzií a sebaklamov by bežný život prakticky nebol možný. Problém nastáva v okamihu, keď dôjde ku kolízii medzi realitou a ilúziou, niekedy dokonca stačí, keď taká kolízia len hrozí. V tej chvíli nastúpi obrovská dávka obranných mechanizmov a ľudia sa stávajú obeťami vlastných obrán. Je jednoducho oveľa menej náročné veriť, že som dobrý človek a tým je všetko dané, ako pripustiť, že možno už o päť minút spácham kriminálny čin, lebo si na to nájdem dostatok argumentov a ospravedlnení. Dobrých ľudí z nás nerobí presvedčenie a falošný sebaobraz, ale reálne činy tu a teraz. Všetko ostatné je ilúzia. A omyl, že ak som dobrý človek, mám právo v mene dobra hlásať a páchať násilie a šíriť nenávisť. Potom už stačí iba vhodný terč.
Všimli ste si to tiež? Svet je plný zla, ale všetci naši priatelia sú dobrí. Sme presvedčení o vlastnom dobre, veríme si to, aj priateľov si vyberáme podľa týchto kritérií a dokonca sme na to hrdí. Veď kto už by sa chcel priateliť s hajzlom? Problém je v matematike: lebo aj tí úplne najväčší darebáci veria, že sú dobrí a ich kamaráti tiež. A tak žijeme vo svete plnom zla, v ktorom žijú len samí dobrí ľudia. Znamená to jediné: obrovské množstvo ľudí sa v predstave o vlastnej úžasnosti prudko mýli. Naozaj znova uveríme, že sa zlo týka iba tých druhých? Lebo aj teta, čo má chuť po prečítaní jedinej vety kastrovať muža, ktorého nikdy predtým nevidela a vychádza len z predsudkov je hlboko presvedčená o tom, že je dobrá - a jej kamaráti tiež.
Skúste si prečítať ten hejterský odstavec znova, ak budete mať chuť hovoriť, akí sú tí iní nepriateľskí a intolerantní a zlí a ako sú schopní svoj názor presadzovať na úkor väčšiny. Čosi také zďaleka nie je len problémom pro life aktivistov: aj medzi ľuďmi z tábora, ktorý sa hrdí právom voľby je extrémne množstvo ľudí, ktorí o žiadnu skutočne slobodnú voľbu nestoja. Ich životy sa riadia reklamnou stratégiou firmy FORD: "Môžete mať akúkoľvek farbu, ak bude čierna." Sloboda voľby pre nich začína v okamihu, keď s nimi bez výhrad súhlasíte, no končí sa tam, kde si dovolíte tú drzosť sa názorovo vymedziť. Niekde v tom okamihu sa z mysliacich bytostí stávajú zvieratá, čo v stáde chránia svoje životy, sú bigotní, agresívni a neuveriteľne dogmatickí. Síce je to je tak, ale nečakajte, že si to uznajú, v tej chvíli toho skutočne nie sú schopní. Biológiu neobabrete. Internet a facebook nech vás nemýli: vedeckotechický pokrok nás už dávno predbehol o tisíce rokov.
