Zazvonil u vás možno len pred pár minútami. Keď som bol malý, myslím naozaj úplne malý, mali sme doma jediný budík. Obrovský plechový stroj, ktorý ma niekedy budil aj zopár hodín predtým, ako mal. Náhle a nečakane sa o tretej ráno rozhodol, že je pol siedmej a spustil neuveriteľný rachot. Bol netrpezlivý, nechcelo sa mu čakať, kým sa rozvidnie: na ten otrasný zvuk sa jednoducho nedá zabudnúť. Nedalo sa pred ním ukryť, bolo ho počuť aj v tom najvzdialenejšom kúte nášho bytu. Zaspával som, počúvajúc tlkot srdca plechovej príšery, ktorú som úprimne nenávidel. Keď ho však otec niekedy zabudol natiahnuť, budíku zvyčajne už pár minút po polnoci došiel dych a po chvíli rozpačitého hrkotania unavene zaspal. Škodoradostne som sa do tej tmy usmial a tešil sa na ráno, v ktorom sa opäť raz vyhnem aspoň prvej hodine a - pri troche šťastia - aj tej druhej. Ak bola prvou hodinou matematika, moje šťastie dosahovalo takmer dvojnásobnú úroveň. Dívať sa na veľkých, ako sa v zmätku poplašene zrážajú vo dverách kúpeľne a nervózne vrčia niečo o prúseroch ma neuveriteľne bavilo. Kričali: "zaspali sme, do pekla!", akoby na zaspávaní bolo niečo zlé. Dospelí často hovoria veci, ktorým deti nerozumejú a robia to, čo nemá žiadnu logiku.
Vyrástol som.. Teraz som veľký ja. Možno aj dospelý.. Medzitým prešli desiatky rokov, v ktorých sa svet menil až neuveriteľným tempom. Žijeme vo svete, kde staré zlé plechové budíky nahradili všemožné elektronické hračky. Už asi niet jediného telefónu, ktorý by v sebe nemal budík. Žiaden plech, nepočuť ani tikanie, a zvuk, ktorý má ráno zaznieť si môžete vybrať z tisícov. Sám som ich skúsil desiatky. Hudba, spev vtákov, klopkanie.. Nič z toho nezaberalo. Dokážem ráno ignorovať akýkoľvek zvuk, až na ten jediný, ktorý mám v telefóne už zopár mesiacov. Nápadne pripomína rachot plechovej príšery z môjho detstva a keď som ho konečne našiel, bolo to, akoby som sa na chvíľu vrátil do čias, v ktorých každé poriadne hodinky poctivo tikali a budíky neposlúchali a mali na všetko svoj vlastný názor. Usmieval som sa a púšťal si ten zvuk znovu a znovu. To zvonenie mi z celého budíkového dobrodružstva vrátilo presnú polovicu.. A teraz hľadám druhú: tikanie, ktoré ma bude budiť celú noc. Lebo budík, ktorý vás prebudí iba raz za deň a vždy na minútu presne je síce spoľahlivý, no nudný. Nudný, ako všetko, čo nemá dušu a iba slepo plní príkazy.
http://slovensko.rtvs.sk/clanok/relacie/zamyslenie-na-dnesny-den/budik?currentPage=2
