Chvíľu som musel čakať pri fontáne v parku a z tej chvíle sa veľmi rýchlo stala hodina. Niekedy sa také veci stávajú, občas až nepríjemne často. A tak som nervózne posedával na lavičke a bavil sa pozorovaním ľudí, lebo veď čo iné sa dá robiť hodinu uprostred parku s fontánou, do ktorej sa chodia napiť holuby, no po prvom súste tej podozrivo čistej vody ich prejde chuť a letia zasa ďalej? Sedel som na lavičke, ktorá bola k tej prskajúcej kráse najbližšie a snažil sa uhýbať tým nedisciplinovaným kvapkám, čo občas vietor prifúkol až k mojim nohám a niekoľko ich necakane hodil až do mojej tváre.
A potom sa to stalo: takto sa zvyknú uvádzať náhle a nečakané veci, ktoré sa stanú skôr, ako si stihnete uvedomiť, čo sa to vlastne deje a odídu, kým stihnete zareagovať. No teraz to bolo iné. V uličke smerujúcej pomedzi stromy až priamo ku mne sa pomaly blížili dve postavy. Ona a on, dvaja, u ktorých bolo už aj z tej diaľky jasné, že prejsť taký kus cesty bude znamenať životný výkon. Tých sto, či možno stodvadsať metrov trvalo viac, než desať minút. Možno ešte viac. On podopieral ju, no ak ste sa pozreli poriadne, občas sa úlohy vymenili a ona zas nenápadne podopierala svojho muža. Preskočím čas, ktorý potrebovali na priblíženie sa k mojej lavičke, pretože by to bolo na román, a prejdem hneď k sekunde, keď sa starý pán usmial a iba pohybom hlavy a úsmevom sa spýtal, či je tu voľné. Bolo. Bolo, hoci nerád sedávam s cudzími ľuďmi na lavičkách v parku, ale zas nechať ich ísť k tej ďalšej by bolo doslova kruté. Usmial sa znova, ona ma nonšalantne ignorovala, a po niekoľkých minútach zložitého usádzania sa si konečne našli spôsob, ako sedieť tak, aby to príliš nebolelo. A usmievali sa na Slnko a mlčali, hoci to bolo veľmi ukecané mlčanie. Mlčali viac, ako 20 minút, a starý muž sa občas otočil ku mne a usmial sa plný pýchy, ktože to sedí po jeho boku a aká je nádherná v tom jedovato krásnom slnku a doslova čakal na moment, keď uznám, že je to tak. Sedela vedľa neho tá najkrajšia žena, akú kedy svet nosil a jeho výraz bol toho dôkazom. Deväťdesiattriročná ospalá Venuša vynárajúca sa z fontán, čo toho starého muža v tej chvíli robila neskonale šťastným, už iba pre právo sedieť tak blízko a dokonca sa jej dôverne dotýkať. Kvapky, čo stekali po mojej tvári sa dali pokojne pripísať blbnutiu fontány a mohli sa smelo tváriť, že nie sú slzami, hoci nimi boli. A Venuša sa zrazu prebudila z driemot, prekvapene zažmurkala na fontánu, ktorú v tej chvíli videla opäť prvýkrát za tridsať rokov a povedala iba: „Spritzer“ tým najkúzelnejším prešpuráckym prízvukom, aký som kedy počul. Starý muž krotko prikývol, pohybom hlavy sa so mnou rozlúčil a opäť sa usmial. Hrdo odmietol ruku ponúkanú na pomoc pri vstávaní a po niekoľkých neúspešných pokusoch naozaj vstal a podal ruku dáme. Potom odišli. A to bolo všetko.
http://slovensko.rtvs.sk/clanok/relacie/zamyslenie-na-dnesny-den/spritzer?currentPage=1
