Zrkadlo je často jednou z prvých vecí, na ktoré nám padne zrak pár minút po prebudení. A často prvou tvárou, ktorú v to ráno uvidíme je naša vlastná tvár. Sme prvým človekom, ktorého stretneme, keď všetci ostatní sú ešte niekde ďaleko, tam vonku, za dverami kúpeľne, či v hladnom dymiacom autobuse, čo práve na zastávke pod oknami zhltol ďaľšiu porciu zívajúcich ľudí. V zrkadle sa na nás díva niekto, ktorý nás skutočne pozná. Díva sa jediný človek, ktorý vie, kým naozaj sme. Skúsili ste mu už niekedy niečo povedať? Povedali ste to nahlas? Skúsili ste sa ho na niečo spýtať?
Je to zvláštne: niektoré veci, ktoré si nosíme v duši roky sa stanú skutočnými, až keď ich prvýkrát vyslovíme nahlas. Aj niečo také obyčajné, ako je neobyčajná láska sa nestane, kým sa ju ten, koho milujeme, nedozvie. Kým nahlas nepovieme "milujem ťa", akoby sme ani nemilovali. Ak by sme nepočuli, ak by sme necítili chlad a ani by nás nepálilo teplo, ak by sme boli nemí, alebo by sme nevideli, niečo naozaj dôležité by nám chýbalo. Hoci kým nám to niekto, alebo niečo nevezme, hodnotu týchto zdanlivých samozrejmostí si často vôbec neuvedomujeme. A tak mlčíme, hoci by bolo veľa viet, ktoré by mohli zmeniť kúsok sveta tých, ktorých ľúbime. Necítime, hoci nám nič nebráni cítiť. A ani nepočujeme, hoci nám sluch slúži tak, že by sme mohli počuť tlkot motýlích krídel, ak by motýľom naozaj bilo srdce. Ibaže.. nebije. A tak sa máme opäť raz na čo vyhovoriť. Dnes už to možno nestihnete, no skúste to zajtra. Najneskôr zajtra ráno pred zrkadlom sa skúste spýtať toho človeka, čo s tým urobí. Dnešok je prvým dňom zvyšku nášho života. Čo bolo už nikdy nezmeníme. No môžeme zmeniť mnohé z toho, čo príde.
Svet bude o poznanie krajší, ak cenu vecí budeme vedieť spoznať skôr, ako ich navždy stratíme.
http://slovensko.rtvs.sk/clanok/relacie/zamyslenie-na-dnesny-den/zrkadlo?currentPage=3
