Pri pohľade na program som usúdila, čo bude pre mňa zaujímavé, a čo sa mi oplatí vidieť, resp. počuť. A to je prednáška Alana Hyžu, reportážneho fotografa, dokumentaristu.
Chcela som si nájsť spoločnosť, ale ako som predpokladala, všetci sa budú buď "pilne učiť" na facebooku, alebo majú niečo iné dôležité na práci, vrátane pracujúcich, ktorých dôvody sú adekvátne. Zvykla som si chodiť na rôzne podujatia sama. Človek viac času zabije zhánaním ľudí, akoby hneď vyrazil plnou parou vpred. Trošku mi je ľúto, že ľudia v mojom okolí radšej trávia chvíle pred monitorom, ako vonku, kde sa aspoň niečo SKUTOČNÉ deje. A navyše prestávka v práci, učení naštartuje myseľ, ktorá bude schopná pokračovať oddýchnutá a svieža, ako som v podobnom znení čítala jeden citát od Senecu, ktorý sa mi vryl do pamäte (podobne aj mnohé ďalšie od neho). No nie všetkým sa dá vysvetliť, že namiesto pozerania nových fotiek, statusov svojich priateľov na FB, sa dá čas stráviť aj užitočnejšie. Komu nieto rady, tomu nieto pomoci.
Vrátim sa však k prednáške. Už v uličke pred vchodom sa schádzali fotografi, na krku Canony, Nikony a iné lahôdky. Ja som si tiež chcela vziať foťák, ale usúdila som, že si to vychutnám aj bez cvakania. Prišla som načas. Maličká miestnosť na druhom poschodí bola už zaplnená. Moja chyba, to sa dalo čakať. Napriek tomu som sa postavila dozadu a so mnou aj pár ďalších oneskorencov.
Kurátorka predniesla úvodnú reč, predstavila pána Hyžu a mohlo sa ísť na vec. Projektor bol pripravený, nadšenci tiež. Pán fotograf začal mierne s rozpakmi, podľa jeho slov, kurátorka ho už dostatočne uviedla:) Mal prichystanú zložku, rozdelenú v priečinkoch číslom, a podľa poradia otváral svoje diela z rôznych krajín. Všetky mali spoločnú jednu vec, a to projekt v spolupráci so Saleziánmi. Tou bol plán spraviť knihu ich pôsobenia vo svete pod názvom Misia. Miesta ako Angola, Haiti, Albánsko, Filipíny, Pakistan, Sibír.. Rozprával, v akých ťažkých podmienkach tam ľudia žijú. Saleziáni im veľmi pomáhajú, a miestni obyvatelia ich niekde berú aj ako vodcov. "Ak povedia Saleziáni domorodcom, aby stáli, tak budú stáť!", odpovedal Hyža na otázku návštevníčky, či nemali problémy s fotením domorodých ľudí.
Rôzni ľudia, ktorí za komunizmu odišli do cudzích krajín s neľahkými životnými podmienkami, tam žijú dodnes. A aj keď mali možnosť vybrať si ísť inde, a žiť naozaj luxusne, zvolili si túto cestu. Jeden starý pán si odkladal desať rokov penziu, aby ju potom mohol venovať tamojším ľuďom na Haiti. Pomáhal im spravovať financie, naučil ich obrábať pôdu. On sám tam žil v skromných podmienkach, spával na betónovej dlažbe. Prišlo mi to veľmi obdivuhodné, ako sa človek pre dobro druhých vzdá vlastného blaha, a to ho napĺňa šťastím. V januári však túto oblasť postihlo zemetrasenie, ktoré všetko úsilie zmarilo, a tak začínajú odznova.
Pán Hyža fotí zásadne na film s Leicou, ako som sa dočítala v jednom rozhovore, to aj potvrdil. "Som stará škola!", povedal s úsmevom.
Pri fotografovaní za svoju doterajšiu tvorbu zažil naozaj rôzne situácie. Na otázku, či aj život ohrozujúce odpovedal, že raz ich partiu prepadol gang, vzali im všetky veci. Našťastie na druhý deň ráno ich mali späť, pretože spali u miestneho bossa, ktorý spravoval dané územie, a ten sa rozhorčoval, kto pôsobí na JEHO pôde. Nechýbali v peňaženkách peniaze, fotoapáraty sa im vrátili tiež celé, ale z brašní musel vylievať vodu, pretože im všetko spadlo do vody.
Najradšej sa vracia do Mongolska, bol tam už 6 krát. Vraj je tam všetko iné (iné oblaky, príroda, ľudia)..
Celá prednáška sa niesla v naozaj príjemnom duchu. Pán Hyža na mňa pôsobil ako pokojný človek, ktorý ma už čo to precestované a odžité. A citujem, necíti sa ako umelec.
Ani sa mi odtiaľ nechcelo odísť. Hodinka prešla rýchlo. Pozrela som si aj iné fotografie, ale žiadne z vystavovaných ma nezaujali tak ako jeho. Na treťom poschodí sa hodnotili portfólia návštevníkov. Na schodoch ma oslovil jeden fotograf, či som modelka alebo fotografka, vraj by som mohla byť oboje. Hneď ma pozval "k nim" do Zlína. No a keď som vyšla na ulicu, pozýval ma na kávu ďalší jedinec mužského pokolenia. Ja neviem, či ten môj úsmev nejako nabáda ku konverzáciam, alebo v tom je niečo iné. Ale ja som mala len dobrý pocit na duši z príjemne stráveného času. Možno je to nákazlivé :)
