Michaela Brunovská
Odraz
Vidím pred sebou ženu. Vlastne je ešte dievčaťom. Pripadá mi smutná, taká neuveriteľne smutná. Nosí čierne oblečenie, aby zakryla obliny, za ktoré sa hanbí. Má rada ľudí, ale bojí sa ich. A tak ich len tíško pozoruje. Najradšej by sa stala neviditeľnou, aby ju nikto pri pozorovaní nevyrušoval. Cíti sa strašne sama, v tej malej izbietke na treťom poschodí. Niekedy ani nevyjde von, len fotí oblaky z okna. Inokedy nedokáže ráno vstať z postele. Desí ju predstava ďalšieho dňa.