Pozorujem. Počúvam. Píšem. Celým srdcom i dušou. Na plný úväzok. ____________________________________Informácia je bezodná studňa, do ktorej môže každý priliať alebo sa iba napiť. Je voľne prístupná. To je fascinujúce.Ak sa prostredníctvom novinára stáva informácia impulzom pre vyriešenie problému, mení apatiu na reakciu. To je satisfakcia. Panta rhei Zoznam autorových rubrík: Čo som zažila, Pocity nad city, Fotografie, Mixér - úvahy a iné, Seriály článkov, Poézia, O Blogu
Rozhodla som sa postaviť nový dom. Domček z karát. Ale použijem asi silnejší materiál. Viem, že to nebude ľahké, ale musím to urobiť. Už nemôžem stále padať, plakať a podkopávať si zem, keď nevládzem. Nie! Už nie.. Je čas vstať a pozerať smerom dopredu.
Prežil som ďalší zničujúci deň.. Tak ma strhol do víru depresie, že som nemohol vísť. Vlastne... ani som nechcel. Nechal som sa unášať tými nízkymi pocitmi. Boli blízko pri dne, preto nízke. Začalo sa to povestnou Katou. Pridala sa k nej však aj jej kamarátka, pätolízačka Dada. Počkali si ma po škole, a keď som vychádzal z budovy, dobre ma zmastili. Ranami vôbec nešetrili. Kričali na mňa: Emo-Nemo! Veľmi to bolelo:(
Dnes bol hrozný deň.. tak ako každý. Hneď ráno na mňa ségra zahučala, že jej prekážam a matka mi vynadala, že nerobím to čo mám. Vraj som nemožný. To už nikto nevidí ľudské hodnoty? Nikto nehľadí na moje city? Život nie je fér.. Vybehol som do kúpeľky, zamkol sa, aby som mal od všetkých pokoj a bol aspoň chvíľu sám. Pozrel som sa do zrkadla. Som to vôbec ja? Prečo ma nikto nemá rád?!! Rozplakal som sa, už nevládzem..
Písané v roku 1996/97, II.A trieda na ZŠ .. Na podnety pozitívnych reakcií som sa rozhodla zverejniť ďalšiu zo svojho Sveta rozprávok. Niet nad umelecké začiatky :)
Rozhodla som sa zverejniť jeden z mojich prvých pokusov niečo písať. Písal sa rok 1996/97, teda desať rokov dozadu. pre informáciu, mala som 8/9 rokov Verziu zanechám v pôvodnom znení, inak by to nebolo ono. Gramatické chyby radšej opravím, nech (ma) neštípu oči. Možno sem hodím aj iné rozprávky z zošita Svet rozprávok. Ja som sa poriadne zasmiala, keď som to nedávno vytiahla. Myslím, že aj vy sa zasmejete. Na tom detskom vnímaní a naivite:)
Veľakrát sa zamýšľam nad tým, aká je smrť, ako sa človek cíti, keď umiera, a čo je po nej. Naozaj vidí svetlo, premietajú sa mu obrázky z jeho života pred očami? Na čo ten človek myslí bezprostredne pred ňou? A existuje vôbec život po smrti? Alebo sú to len rozprávky, aby sme verili na nebo a peklo, a snažili sa žiť tak, aby sme boli spasení? Kedy sa konečne dozvieme pravdu?
To, čo sa v poslednej dobe deje je veľmi smutné. Na cestách zomierajú mladí ľudia, často svojím pričinením, niekedy ani nie. Je úžasné pridať plyn, cítiť vietor vo vlasoch a vidieť ako sa míňa všetko okolo vás. Viem to z vlastnej skúsenosti. Ale nestojí to za to byť nepozorný, nezodpovedný a zahrávať sa so svojím životom. Lebo stačí zlomok sekundy a už ležíte na zemi. Prichádza sanitka, konštatuje smrť a váš život skončí pod bielou plachtou... Pominuteľnosť okamihu je nezvratná.
Včera som sa vrátila z chaty. Nachádza sa na Poriadí, dedinka pri Myjave. Stretávali sme sa na Hlavnej stanici, zišlo sa nás 11. Hneď sa mi vynorili spomienky na bývalú školu, ako my s nimi bolo dobre a prečo som vlastne odchádzala. Čas už nevrátim, ale môžem vytvoriť nové spomienky a zážitky. Cesta trvala tak 2 a pol hodiny, prestupovali sme v Novom Meste nad Váhom na motorový vláčik, taký tragač. Mne sa ušla stolička, takže nohy netrpeli. Spolužiak prehltol moľu, ktorá lietala vo vagóne.. Brrrrr. Nič pre moje oči.
