Asi bolo niečo vo vzduchu. Dusno. Ako je to možné? To len naša partia nemala náladu? Hrali dobre, ako vždy. MC bol super, ako vždy. Aj ľudia boli skvelí, ako vždy. Lenže atmosféra medzi nimi nevrela. Nepomohol ani zelený laser, čo sa nám prepletal pomedzi dlane. Mne sa však páčil, dával tomu iný nádych ako klasický stroboskop. A keď sa títo dvaja "páni" spojili v jedno, bola to takmer poézia. Takmer preto, lebo niečo tam chýbalo. To niečo bola energia medzi ľuďmi. Akési signály, ktoré vysiela na parkete každý. Nemyslím tie typu "páčiš sa mi" , ale auru.
Rada sa pozerám na ostatných. Ako dokonale podávajú svoj výkon. Nesnažia sa o to. Ide to samo. Ak sa niekto snaží ovládať svoje pohyby, stráca na prirodzenosti. Hudba musí vchádzať nielen do uší, ale aj vychádzať zo srdca. Inak to nemá zmysel.
Dji vyprodukovali výbornú muzičku. Do drum and bassu pridávali prvky trancu či iných elektronických štýlov. Na tomto druhu melódií zbožňujem to, že každý je sám vo svojich pocitoch a zároveň sú v tom všetci spolu. Udávame rytmus, tempo, snažíme sa skrotiť zvuky. To isté robí aj Dj. Kolobeh, ktorý má čaro.
Od mala som túžila byť dídžejkou. Boli však obdobia, keď som počúvala hip-hop, punk.. Každý si tým prejde. Ale toto povolanie ma vždy uchvacovalo. Viem, že je to prevažne mužská záležitosť, ale poznám aj dosť veľa žien, čo sa do toho pustili. Zo slovenských napr. Kiaru, ktorá účko poctila svojou návštevou aj tentokrát. Hrala prvá a nesklamala. Má to v ruke. Alebo skôr pod ňou;)
Počase prišla na nás únava. Tak to býva na každom dramáči. Ste vytancovaní, spotení, je vám teplo a bolia vás nohy. Vtedy sa vytvára "oddychový kútik". Sedíte, ležíte, hlava vám padá dozadu. Radšej ju opriete o stenu. Za vami aj pred vami sú modré neónové svetlá. Nad vami kamenný strop. Priestory bývalého krytu to istia. Pomaly zaspávate, oči sa striedavo otvárajú a zatvárajú. Akoby chceli zachytiť silou mocou dianie v klube. Potom nastáva fáza prebúdzanie. Hudba prúdi do žíl, už nestačí len pokývkavanie hlavou do rytmu. Skupinové zdvíhanie z vyhriatych zadkov posiela ubolené telá znovu na parket.
Časom to vyprchá. Pot kvapká zhora, zľava, zprava.. Stačilo. Ideme na richmana. Po chvíľkovom flákaní sa po meste príde električka. Akurát vhod. Vystupujem na Kapucínskej, Paľo sa čuduje kam idem. Domov predsa. Musím prísť ešte predtým, než sa otec vráti z nočnej. A mama sa aj tak prevracia v posteli a nemôže spať. Na Zochovej nastúpim na 93ku. Na moste sa moja cesta končí. Cítim sa ako looser. Napriek tomu, že hudba bola fajn, šmrnc to teda nemalo. Maybe next time..
