Keby človek aj chcel vstúpiť do tej istej rieky, nedá sa . Minulosť ostáva za dverami a my prítomnosťou kráčame do budúcnosti. Môžeme sa otočiť, ale nikdy sa nemôžme vrátiť. Či chceme alebo nie. Hrabeme sa v zážitkoch, premietajú sa úryvky strávených dní, momenty, pohľady.. Všetko sa nahromadí a v jeden okamih zhorí na prach. Máme len tie predstavy. Pocity nenávratne zaseknuté v čase. Nič len vízie. Samozrejme nerátam hmotné veci, ktoré sa stali zo dňa na deň súčaťou toho, čo bolo, a predsa ostalo. Ležať na stole, voňať na vankúši, chutiť v pohári..
Ruky sa mi trasú, pijem čaj zmiešaný so svojimi slzami. Je taký horúci a mne je predsa strašná zima. Prázdno síce nahradil nový tlkot srdca, ale má iný rytmus.. a iný obsah. Tu nemá miesto slovo "zvyknúť si".. skôr čas všetko vyrieši. A možno ani nie. Spolieham sa na to, čo príde. Dávam tomu voľný priebeh. Ale tá cesta vôbec nie je jednoduchá. Neviem všetko zahodiť a tváriť, sa že to ani neexistovalo. V mojej hlave totiž všetko žije ďalej. Aj keby som sa snažila protestovať; silou mocou sa vrhala do faktov prítomnosti, minulosť má svoje tiene, presahujú hranicu a vrývajú sa tam, odkiaľ ich nedokážem vyhodiť - z mojej mysle.
Nie, nesťažujem sa. Neľutujem. Už len bolestivo spomínam. Začal sa pre mňa nový celok. Nová etapa príhod, chvíľ, citov i pocitov.. ktoré sa aj tak časom premenia na spomienky. Flames to dust lovers to friends Why do all good thing come to an end?
