Pozriem sa na neho. Mlčí. Mlčím tiež. Viem, že keby som hocičo povedala, bolo by to horšie. Ešteže mám tú cigaretu. Ťahám akoby som mala z nej vysať dušu. Alebo je to naopak? Neviem. Vzduch je svieži. Pretína pančuchy a plazí sa ako had.
Kráčame vedľa seba. Kroky sa ozývajú od stanice až po mierko. Ten prenikavý zvuk mi vadí. Až príliš kontrastuje s tichom. S tichom, ktoré je medzi nami a okolo nás. Nie, nepoviem nič. Nech začne on. Som nervózna, a predsa mi tento stagnujúci stav vyhovuje. Rýchla dávka nikotínu do pľúc a ostávam v tom sama. Už sa nemám o čo oprieť. Moje nervy sú na dranc. Chcem ešte jednu. Bohužiaľ nemám ako, nemám od koho. Úbohá nefajčiarka.
"To bol náš!" odrazu preruší súvislú niť. Ukazuje na trolejbus valiaci sa nocou.
Myslím na tú facku. Moja prvá facka, ktorú som niekomu dala. Niečo vo mne v sekunde prasklo. Zdrapla som ho ako sokol svoju korisť. Precedila pomedzi zuby dravé slová a jednu mu pleskla. Íva ma odchytí bokom a vynadá mi. V plači vôbec nevnímam. Utekám preč. V tom počujem za sebou strašný rachot. Zhodí sklenené poháre zo stola. Dobehne ma pri záchodoch a nechtami mi zaryje do predlaktia.
"Poď na vécko!" trvám na tom. Tam ju tuho objímem. Slzy sa lejú medzi slovami. Nie je mi rozumieť.
"Počkaj tu. Idem pre cigarety," v tom sa mi stratí z dohľadu. Pošlušne čakám. Prinesie dve slimky. Z kabínky vychádza dievča a odvetí, že pre chalanov sa neoplatí plakať. Chvíľu fajčíme a vraciame sa k stolom. Naďalej sedím opodiaľ. Ani na neho nepozriem. Baby tancujú a volajú ma na parket. Odmietam. V tom sa postaví on a ide tancovať s kamarátkou. Konečná. Tu končím. Skloním hlavu a v pololehu srdcervúco plačem. Vyruší ma až niečia ruka na mojom ramene.
"Tu sa nemôže spať."
"Ale ja nespím, " odvetím ochrankárovi s roztečeným make-upom.
Vychádzeme z podniku. Už bolo na čase. Dnešný večer bol hrozný. Ingrid a Íva nasadajú do auta. Ostávame sami. Skvelé. Chcem byť čo najskôr doma. Preč odtiaľto. Preč od všetkých. Zas jej preplo. Načisto. Už ma to nebaví. Nemala by toľko piť. Vlastne neviem či ešte mám vôbec chuť niekam s ňou ísť. Najprv má svoje stavy, potom je ticho. Vie vôbec čo chce? Šiel som sem len kvôli nej. Aby sa bavila. Za dobrotu na žobrotu.
Do riti, náš trolejbus. "To bol náš," konštatujem flegmaticky. Zdrhol. Keby sme si trocha švihli, mohli sme ho stihnúť.
Najviac ma štve, že si myslí, že na vine som vždy len ja. Nehľadá chyby v sebe. Hrá sa na obeť, plače a považuje sa za chúďatko, ktoré treba ľutovať. Lenže ja už jej to divadlo nežerem. Na to môže zabudnúť.
Má pocit, že jej nikto nerozumie. Alebo skôr chce, aby jej nikto nerozumel a nikto jej nepomáhal. Doslova od seba odháňa každú pomocnú ruku. Vlastne má pravdu, nechápem ju.
Íva šla domov s tým slizkým Mickeym. Určite sa bude s ňou chcieť vyspať, navyše pila.. Mala by ísť spať domov. Napíšem jej. A poviem aj Miške, aby jej napísala. Veď je to kretén. Zavolám Íve taxík. A potom pôjdeme všetci do Vrakune.
Tmu vystriedalo svetlo. "Aké je mesto teraz pekné. Žiadni ľudia." prehodí len tak. Na tvári čierne šmuhy, celá rozmazaná a kruhy pod očami značia únavu. Prichádza taxi s Ívou. Tá je teda riadne rozbitá. Nastupujeme. Smer známy, konečne domov.
Každý na svojej strane postele. Tváre zaborené do vankúša. Strop nad hlavami.
P r e p á č. Zaznie mi v mysli. Nemám odvahu to vysloviť nahlas.
Ľ ú b i m ť a. Ale dnes ti to nepoviem, Miška. Možno zajtra.
