Nechcem tu rozoberať naše rodinné problémy, ktoré sa čoskoro aj tak stanú nerodinnými. Mám 19, ale stále som len dieťa. Dieťa svojich rodičov budem vždy.
Pred pár rokmi som bola najradšej mimo domu, mimo dohľadu pravidiel a podmienok. Otázky : Kde si? Kedy sa vrátiš? .. klasika. Každé decko to neznáša. Motala som sa kade-tade, čím ďalej od baráku, tým lepšie. Hlavne, že som bola s ľuďmi, ktorých som mala rada a bola sranda.
V dnešnej dobe sa moja trasa pohybuje smer: Petržalka-Rača-Vrakuňa, vždy v iných obmenách. Rozumej bydlisko-škola-frajer. Sem-tam nejaká zmena. Keď som doma (čo nie je až tak často), sú dve alternatívy ako sa správam: buď som milá alebo hnusná. Chýbajú mi chvíle strávené s maminou, s tatinom. Ale pradoxne, keď som s jedným z nich, nie je mi zrovna do reči. Ešteže mám brata, ten dokáže zachrániť svojou prítomnosťou všeličo, ani o tom nevie. .
Pýtam sa sama seba, kde sa stala chyba. Viem, že si to nemám dávať za vinu, ale človek hľadá odpovede naozaj všade. Málo komunikácie, nedostatok času, veľa práce, málo lásky. Nechápem nič, nech sa snažím akokoľvek. Prečo sa to muselo stať? Niektorí mi hovoria, stávajú sa aj horšie veci. Áno, ale pre mňa nie je žiadne utešenie. Keby sa dal čas vrátiť, možno niečo spraviť inak, niečo povedať, alebo mlčať, vtedy bolo treba. . Možno by to bolo inak, a možno nie.
Všetko sa ma dotýka. Až priveľmi. Veď nie som malá. Lenže nie je to v mojich silách zvládať to lepšie. Spomienky sú krásne, a zároveň bolia. Odrazu cítim ten stratený čas, ten čas, ktorý sa dal stráviť aj zmysluplnejšie. No čas sa nedá vrátiť. Chcela by som ešte toľko toho zažiť s rodinou, ale akosi to už nie je možné. Aspoň pohromade určite nie. . Ach, bože! Prečo?
Neviem sa sústrediť. V škole, vonku, nikde. Hocikedy pomyslím na to, že už nie je to, čo bývalo, zachváti ma smútok a neuveriteľná bezmocnosť. Bezmocnosť. To je ten správny výraz- pretože to, čo má prísť, nemôžem nijako zastaviť. Mám sa zmieriť s tým, že naši už nebudú spolu? Mám sa spoliehať na čas, ktorý vie vrať vyliečiť všetky rany? Mám utekať? Mám ostať? Mám sa hrať, že je všetko v poriadku? Že ma to vôbec nezaujíma? Nie.. nedokážem to. Zatiaľ len chaoticky pobehujem, nepremýšľam alebo premýšľam až moc veľa, a to nie je vždy k úžitku. Snažím sa nájsť niečo, čo ma udrží na zemi.. Chcem byť šťastná. Možno raz..
