Pred operáciou čakám v hale na mamu. Púšťam si vocal trance, aby som sa trošku upokojila. Oproti mne sedia ľudia, rovnako čakajúci. Každý sa s čakaním vysporiadal inak- čítanie novín, poklepkávanie nohou, tiky v tvári, posúvanie zadku na stoličke o päť centimetrov na všetky svetové strany so železnou pravidelnosťou, natáčanie vlasov na prst, gúľanie očami a iné pohybové aktivity. Napriek tomu, že som si sadla do kúta stranou, začínam byť zo svojich "kolegov" nervózna. Sústreďujem sa radšej na melódiu pulzujúcu v sluchátkach. O pár minút moje zorné pole zachytáva udychčanú osobu v červenom. Je mi to jasné, moja mama. Utekáme do pokladne zaplatiť za zákrok. Byrokracia nespí a posiela nás najprv pre potvrdenie od lekára. A tak šlapeme tri poschodia. Predo mnou svieti nápis "Malá operačná sála". Naháňa mi strach. Náhodne vychádzajúci lekár je zaplavený odkazom z pokladne. Pravidlá hry sa menia, platí sa až po zákroku. Mala som pravdu. A tak čakáme. Znova.
Z dverí vyjde dievčina približne v mojom veku. Trochu opuchnuté líce vraví za všetko. Aj tak sa usmieva. Je mi to podozrivé, ale neriešim to ďalej. Vrhá sa do náručia svojho čakajúceho priateľa.
-Slečna Brunovská ! __kričí sestrička
to budem asi ja, dopne mi. Opustím teda anjelské krídla mamy a idem dnu. Viem, čo ma čaká, no neubránim sa strachu.
-Vyzlečte sa do pol pása ! __dostávam príkazom.
Začudovane sa dívam na sestričku.. to nebolo súčasťou mojich predošlých skúseností. Pochopí môj pohľad a dodá: Podprsenku si môžte nechať!
-Aj toto? _ukazujem na čierny náhrdelník. Prikývne a ledabolo sa usmeje. Nasadí mi biely plášť so zapínaním vzadu. Cítim sa ako v kazajke. Na nohy si obujem biele gumené mega-nazúvky. Chodím v nich ako robot. Je mi trápne, že sa v ambulancií tackám pred kolektívom mladých chirurgov. Vyzerám ako kačica s medvedími labami.
-Posaďte sa! Ako sa voláte?
-Michaela Brunovská. __odpovedám poslušne
-Dobre, Miška. Osmička vpravo hore? __spýta sa mladý doktor.
-Áno! _ sklopím oči.
Pichne mi tri injekcie. Po každých 3minútach sa pýta, či mi trpne pravá polka tváre. Je to ako čakanie na Godota. Ten však nakoniec príde, a som oficiálne umrtvená. Operácia sa môže začať.
-Daj preč ten hasák! __hovorí jeden lekár druhému. Najskôr myslí odsávačku slín.
-Prečo ja musím mať šťastie na vysoké vetvy? __ozve sa znovu lekár zľava.
-Nerozprávaj! __zahriakne ho lekár zprava. Predstavujem si, ako na neho škaredo zagáni.
-Teraz trošku potiahnem! __dostávam upozornenie. Trošku? Mám pocit, že už mi obaja z toho kmásania rozrhli ústa.
-Zahrýznite! Fúknite cez nos! Miška, zatnite zuby! __ dostávam rôzne príkazy "zhora". Páči sa mi, ako ma familiárne oslovuje. V ambulancií panuje zábava.
-Otvor okno, prosím ťa! __ hovorí lekár zľava.
-Čo mám robiť s tým oknom? __ sestrička asi nie je vo svojej koži.
-No rozbi ho! __ chechtá sa hlavný lekár zprava.
Mám chuť sa smiať, ale som zakliesnená do kliešťov, držia mi hlavu. Navyše nevidím cez zelenú plachtu na mojej tvári, vzdávam to. Mám pocit, že doktor sa snaží v mojom chrupe vydolovať zlatú baňu. A nie, a nie, dostať sa na povrch.
-Máte ten zub príliš vysoko! __ prihovára sa mi, akoby tušil, čo sa odohráva v mojej hlave.
Už to však trvá veľmi dlho. Mysľou mi lietajú myšlienky jedna cez druhú ako na trampolíne. Na toto som si musela zarábať 3 dni !!! Ešteže som si dala ten rezeň pred odchodom, spomínam s láskou. Neustále mi hrá vo vnútri ten trancový set, čo som si púšťala dole v hale. Som šťastná, že sa môžem na niečo sústrediť. Aj keď je to také abstraktné.
U môjho zubára bol vždy nejaký kalendár s vysokohorskou tématikou, tak som si často predstavovala pri vŕtaní, že som orol a letím ponad hory. Trošku ujeté, ale zaberalo to. Skoro som vyletela z kresla. Tentokrát som sa stala playerom, ktorý prehrával dokola ten istý úryvok z tanečného setu.
Stále čakám na ten známy pocit uvoľnenia, ktoré nastáva po vytiahnutí zubu. A stále nič. Len mi praská v lebke. A napriek umrtveniu ma to začína už bolieť. Zuby zatnúť nemôžem, ale hovorím si: Vydrž!
-Už je vonku!
Čakám, kým dodá obligátne: "Vidím hlavičku! " Nestane sa tak. Vydýchnem si, ešte neprišiel čas. Dieťa ma ešte počká.
-Chcete si ho nechať?
Znovu mám pocit, že sa bavíme o nejakej živej bytosti. Ukazuje mi krvavý biely hranol.
-Áno!
neveriacky na mňa pozrie, o pár minút sa to spýta znova. Chcem si ho nechať! Predošlé 3 osmičky skončili v koši, tak tento už neutratím.
Dostávam poučenie, termín kontroly a úsmev so slovami na záver:
-Dobre sme vás potrápili!
Odchádzam z ambulancie mierne dezorientovaná. Dedko čakajúci na chodbe si musí sadnúť za plentu, a ja si obliekam tričko. Aj tak mám podozrenie, že nakúkal. Je mi to jedno. Vysmiata vychádzam von.
...
Odvtedy prešli dva dni. Som v domácej liečbe. Zdá sa mi, že prežívam akosi vegetatívne. Detské výživy, banán, spánok, repíkový čaj dokola celý deň. Gelové vankúšiky sa nestíhajú mraziť. Horí mi polka tváre, v noci sa budím. Aj tak to zvládam lepšie ako predošlé operácie. Včera som celý deň čítala V tieni mafie od J.Kariku. Sem-tam povinný nádych na balkóne. Nie je to rozhodne literatúra pre slabé povahy. Príbeh je však pútavý. Dokonca aj knihy do školy som otvorila. To sa mi nestáva bežne. A na večer som zvládla aj photoshop.
Dnes som bola na kontrole. Lekár znova vysmiaty. Hovorí pokojným hlasom, takmer šepotom. Mamina sa smeje, čo sme si tam šepkali.To ostáva lekárskym tajomstvom:)
...
A tak čakám. . kým sa budem môcť poriadne najesť, napiť čoho chcem, kým mi rana odpuchne. Už ma zmietal taký vlčí hlad na tretí deň, že som zjedla štvrtinu enciánu, jeden karbonátok, tretinu lučiny a výživu za tým. Síce to bolelo, ale nemohla som inak. Cigáni v bruchu priam kvília.Kto to má furt počúvať??!
Práca a škola mi až tak nechýbajú, skôr čerstvý vzduch. Ku podivu, ani ľudia mi nechýbajú. Teším sa, že aspoň týždeň sa zo mňa stane odľud a ja budem mať čas venovať sa sebe.
...
Ak ste čakali na záver nejaké vyvrcholenie, tak vás asi sklamem. Toto je len obyčajný príbeh z čakárne, ambulancie a po nej. Before and after:) Dočkali ste sa konca, verím, že úspešne. Ak si počkáte, určite bude pokračovanie.
