Vzťahy sú najzložitejšia vec, a pritom taká jednoduchá. Založená na báze - ľúbim - neľúbim, chcem-nechcem, túžim-nenávidím. Ako vzorce, ktoré však majú tisíc výnimiek. Potrebujeme si to takto komplikovať? Musíme zapletať rybárske siete, aby sme oživili mŕtve? ÁNO. Takí sú ľudia. Všetko chcú riešiť, skúmať a pitvať do hĺbky. Otvárať staré rany, znovu a znovu.
Hmýria sa v labyrinte prepojení "kto, kde s kým, kedy a prečo". Vyhadzujú si na oči previnenia, bolesti z minulosti, až dovtedy, kým ich to nezničí. Potom sa utápajú vo vlastnom žiali a ľútosti. Trieskajú si hlavu, prečo sa vtedy nezachovali inak. Chcú čas vrátiť späť. Sami vedia, že to už nejde. Je neskoro.
Pomedzi prsty pretečú spomienky ako vodopád sĺz. V mysli sa premietajú spoločne strávené okamihy. Film o nás bez nás. Strih. A zrazu ticho. Prázdno hučiace do tmy.
Chýbaš. Tak strašne chýbaš. . Realita je silnejšia ako túžba. Túžim, túžim mať ťa v náručí, chytiť za ruku.
Človek si uvedomí, čo všetko mal, až keď to stratí.
Amen.
