Cintorín:
Ľudia, ktorí na cintoríne nadávajú na kolegyňu, hádajú sa, smejú sa, telefonujú, utekajú, drgajú a prevalcujú všetko živé, klábosia o tom, čo bude na večeru.. Chcem mať aspoň chvíľu pokoj. A nech dajú pokoj v duši i tým, ktorí už nie sú medzi nami. Asi čakám veľa.
Vypínam mobil, tak na hodku a pol. Je to skvelý pocit. Nemám chuť na vyzváňanie každú pol minútu, nechcem počuť nič a nikoho..
Lekáreň:
Kupujem, prehltnem, zapijem, prázdny deň.. Potĺkam sa ulicami.
Starý most:
Na poslednú chvíľu sa rozhodnem, že idem pešo. Oči upnuté na hladinu rieky. Sústreďujem sa na vodné víry. Všetky myšlienky sa odplavujú v kružnicových intervaloch.
Zabúdam na čas. Stojím na moste.
Breh:
Pokračujem v ceste, fyziologická stránka nepustí, je zima. Nemám chuť na Aupark. Spomeniem si na Propeler, starý dobrý "propík, prop.." Teraz je tam len tráva, pusto. Za to "guličkári" drtia naďalej. Až mi to príde v tom tichu zvláštne. Taká hromada ľudí.. a toľko guličiek.. a toľko radosti pre guličky. Neriešim, idem ďalej. Nafotím pár fotiek panorámy hradu, lavičiek, stromov, ktoré ma uchvátili najviac. Najmä ranné svetlo prenikajúce pomedzi ne.
...
Kolobeh:
Práca, škola, rodina, frajer, chýbajúca práca, chýbajúce peniaze, peniaze potrebné do školy, málo času, chýbajúce rozhovory s frajerom, chlad.. Načo sa ľudia toľko snažia, keď efekt býva opačný? Žiarlivosť, depresia, hnev, paranoja zo žiarlivosti, hádky z hnevu, plač z depresie, alebo depresia z plaču? Tváre, masky, nedovidím cez póry ich pokožky. Oči sú naozaj zrkadlom duše, jediná vec, cez ktorú sa dá vidieť dovnútra. Do takej miery, ako sa otvoria.. oboje. Tie moje aj tie ich.
...
Blúdny kruh:
Ponáhľam sa. Utekám. Utekám preč. Preč od neho, preč od seba, preč od sveta.. Pritom chcem ostať. Tak veľmi. Jedno objatie, mäkké slovo, pohladenie, pohľad, úsmev, hocičo, niečo.. by to vyriešilo. A vo mne by sa zobudil pocit, že za niečo stojím. . Chcem rozbiť ten kameň, ten prekliaty ľad. Tie jednoslovné odpovede, vety zo slušnosti bez významu. Chcem niečo skutočné..
Také, aké sme si to vysnívali.
Ilúzia:
Hory, slnko, naše kroky, naše dlane.. Jeden okamih, jedno telo, jedna duša. Sediac vedľa seba, pozerajúc vpred.. bez strachu z budúcnosti. Žiť len pre ten moment. Pre ten pohľad. Pre ticho, ktoré hovorí za všetko.
Pre lásku.
Aspoň raz sa vymaniť z reality. Aspoň raz sa vytrhnúť z kontextu.
