Cítim dusno. Atmosféra sa stupňuje. Tlak neustupuje, pridáva na intenzite bolesti. Nápor vylučuje nádých, nedá ani vydýchnuť. Je to silné. Až príliš. Nie, ešte nemá dosť. To jedno veľké bezvýznamné znamienko - Davy odchádzajú, tí druhí ostávajú sami. Na pol ceste nepochopenia. Vo vetre zrýchlených impulzov. Oči. Tie oči. Visí v nich jeden veľký otáznik : Prečo? Možno bol čas odísť. Prechod však nie je jednoduchý.. Autá nezastavia a telo uviazne. Na trase medzi minulosťou a prítomnosťou. Výčitky sa pomaly strácajú. Prišla totiž nová vlna. Z inej strany. Spolčovanie diablov a nových objektov. Ani Boh nevie ako to dopadne, ale karty zamiešal veľmi rafinovane. Čo sa však stalo s prádznymi dušami? S tými, ktorí ich nemajú kým zaplniť? Boh vie.. raz ukáže svoju tvár trpiacim a nechá ich vzbĺknuť nádejou, ktorá má nádej. Nie takou, ktorá sa len črtá, a potom zmizne v nedohľadne letiacich oblakov času. Cesty sa rozišli, cesty sa spojili. Niekde ostala automobilová dráha s kockovanými vlajkami, niekde ostala (s)púšť.. Bez svetla, bez chuti, bez vône pneumatík.
Gate 666: Zbavme sa dôkazov. Otlačkov. Zabaľme do nich spomienky a vyhoďme ich. Bezcitne, bez okolkov.. Žiadne ohľady. Veď ani tí, ktorých sme opustili ich nemali. Pochovajme agóniu a vojnovú sekeru jednoducho pustime z rúk. Rúk, čo napáchali toľko škody.
Ich čas ešte len príde.
