Vzali mi ho. Poznali sme sa tak krátko. Stretli sme sa na hrade. Mala som biele šaty, ty si strážil bránu. Tajne som ťa pozorovala z hradnej veže. Mal si sústredenú tvár zarastenú bradou a dlhé vlasy, ktoré viali vo vetre. Nemohla som z teba spustiť oči.
Keď odbila polnoc odišiel druhý strážnik. Ty si ostal. Slúžiaci vlasti, mestu, hradu.. Podišla som k tebe. Nabrala som tú odvahu, nemohla som ťa tam nechať stáť samého. V tme. Hviezdy mi posiali cestu, v ktorej robili črievičky stopy. Uprel si na mňa pohľad. Pohľad chladný, a predsa plný citu. Náš rozhovor bol krátky, ale krásny. V jeho slovách bolo niečo, čo neviem opísať. Taká nedostupná priezračnosť.
Chodievala som za ním každú noc. Vždy po polnoci. Učaroval mi hlboký hlas a pokojný tón, ktorý v ňom mal. Videla som, že ani ja mu nie som ľahostajná. Rád hladil moje vlasy. Vravel, že sú tak gaštanové, dlhé, voňavé.. Prepletal tými pramienkami pomedzi prsty a obzeral si odlesk mesačného svitu, ktorý na ne dopadal.
Jedna noc bola však iná. Našli nás. A vzali mi ho. Pred mojimi očami. Nemohla som nič robiť. Nádej sa mi stratila, uletela ako prach, čo ostal za nami.
Prišla som ho navštíviť. Bol spútaný. Spútaný okovami, bolesťou, hnevom, nenávisťou i žiaľom. Vlasy mu ostrihali, aby zmyli stopy jeho cti. Obaja sme vedeli, že toto bude naša posledná noc. Noc, ktorá rozdelí naše cesty. Ale spojí naše duše. Láska, teraz ťa nepustím. Aspoň na okamih. Na tento moment. Pobozkal ma. Cítila som jeho vlhký dych dopadajúci na moju tvár. Plakal. Už sa nebránil. Splynuli sme v jedno. Bolesť sa mi rozlievala po celom tele. Vždy ťa budem milovať.
Odišiel.. do diaľavy. Nedobrovoľne, a predsa. Zajali ho. Tak veľmi som ho ľúbila. Ale nemôžem ho ľúbiť. Už nikdy viac..
