Neviem prečo, ale ja si myslím, že po smrti nie je nič. Podľa mňa je to ako spánok alebo bezvedomie. Existujeme, ale neuvedomujeme si to. Bojím sa toho, že naozaj nebude žiadny posmrtný život, že už neuvidím nikdy svojich blízkych, že už nebudem môcť do ničoho zasahovať. Žitie na zemi bude plynúť ďalej bez môjho pričinenia. Veci sa budú diať, každý deň bude nový a iný. Každý deň niekto umrie a niekto sa narodí. A ja nebudem pri tom.
Možno to tak nie je. Možno predsa len existuje nebo, peklo a očistec. Možno naozaj vystúpime pred Svätého Petra a on nám ukáže film nášho života. Čo v ňom bude? Prvé kroky, prvé slová, prvé lásky, prvé milovanie, maturita, promócia, manželstvo, narodenie dieťaťa a náš posledný pohľad? Alebo len bezduché okamihy, ktoré utkveli v hlave?
Jeden kamarát mi raz povedal, že to nie je o tom, čo vieme, ale v čo veríme. Kto verí, že existuje Boh, žije v tomto presvedčení celý život, kto neverí, žije tak tiež. Názory sa niekedy menia, niektorí prejdu životnou krízou, ťažkým obdobím, a prejdu na vieru. Mnohým to pomôže dostať sa zo zlej situácie. Niektorí sa vzdajú.
Hovorí sa, že tí, ktorí spáchajú samovraždu, po smrti upadnú do večného zatratenia a nikdy nenájdu vnútorný pokoj. Blúdia tak ako na zemi. Čo je na tom pravdy? Možno to tak nie je. Možno si niekde bahnia na Miami a vravia si, ako im je dobre. Možno na zemi strašia ľudí a prosia o pomoc. Možno.
Keď som písala článok Motorkár , myslela som na to, ako sa tesne pred smrťou cítil ten mladý chlapec, ktorý zahynul pri nehode na motorke. Auto mu nestihlo dať prednosť, zletel z motorky, a hlavou vrazil do nárazníka dodávky. Zlomil si väzy. Vraj bol okamžite mŕtvy. Ale určite stihol zachytiť ten okamih. Posledný záblesk sveta pred smrťou.
Máme sa smrti báť? Či ju pokúšať, aby sme zistili aké to je? Má život vlastne pokračovanie? Uvidíme..
