Idem na nákup. Klasická zostava potravín na zozname. Pri pulte s vajíčkami ma osloví nejaká babička: "Neviete koľko stoja tieto vajíčka? Je ich 6.."
Skúmam ceny, napokon mi pred očami pristane tá správna, bingo!
"Stoja 26,90,- " odpovedám.
Pozrie na mňa milým, ale trochu zúfalým pohľadom so slovami:
"Kam sme sa to dostali..."
"Všetko je drahé.. " odvetím, nielen zo slušnosti.
Pozdravíme sa a naše pohľady sa stretnú naposledy.
Trochu mi pripomenula moju babičku z maminej strany. Viem si predstaviť, tie isté slová z jej úst, avšak s českým prízvukom. Chýba mi.
Pri pulte platím tisíckorunáčkou, omylom dávam pokladníčke aj cestovný lístok. Všimnem si to, zbrklo jej ho vezmem, a vysvetlím príčinu, prečo jej beriem peniaze z ruky. Usmeje sa. Tak úprimne.. ako máloktorá pracovníčka v obchode. Nič v zlom.
V rukách dve žlté igelitky s nákupom, pod pazuchou priklieštený kváder s pilinami pre morčiho. Prinesiem ho domov, utrúsim poznámku, že bryndzu vôbec nemali a idem znova von. Kvôli električenke. Dúfam, že v sobotu do 12ej bude niekde otvorený dopravný podnik. "Bejvávalo", zisťujem po prečítaní otváracích hodín na dverách môjho plánu. Po 2 týždňoch aj niečo, nie som shopná zabezpečiť si predĺženie električenky. Hrôza. Drobáky som vyplienila, jeden lístok mám ešte v zásobe. Na pondelok na prax. Odtiaľ to už istia vinohrady, snáď..
Prechádzam sa po petržalských chodníčkoch s mlákami a plávajúcimi listami na nich. Zdá sa mi to byť krásne. Ale očarilo ma len jedno takéto lodičkové jazierko. Druhé mi pripadali byť bez života, farby. . . Ako ja.
Včera som sa cítila beztiažovo, dnes ma gravitácia až príliš ťahá k zemi. Je shopná ma pritiahnuť silnejšie. Ako magnet.. nech som spadla na hubu-.. len preto, aby som mala svoj protipól. Som tak strašne slabá, točí sa mi hlava, ústa vyschnuté popierajú hlad a obhajujú smäd. Organizmus vypovedá lehotu. Low battery. Nespala som. Veľakrát som bola na dne svojích fyzických a psychických síl. Aj keď viem, že sa dá dostať ešte hlbšie. Radšej nie..
Mierim do knižnice. Sľúbila som spolužiačke, že jej požičiam Petra a Luciu. Ja som to už čítala, asi pred dvomi rokmi v zime, ale musela som tú knižku vrátiť jeho vlastníkovi, ktorý mi ju odporučil. Chcel poukázať na podobnosť tragickej lásky medzi hrdinami príbehu a mnou-ním.
Chlapec sa do mňa zaľúbil, ja však do neho nie. Len som mu pomohla sa dostať z depresií, pocitu bezvýznamosti, nepotrebnosti a nenávisti voči sebe samému. Chcel sa zabiť, tak raz keď šiel zo školy, hodil sa do snehu. On je z pod Tatier, majú tam hory, o kruté zimy nie je núdza. Zapadol do bieleho závoja a túžil zomrieť. Niekto ho ale našiel a zachránil mu život. Nezachránil mu len jediné: dušu. Skrývala sa v nej toľká zloba, neznášal sa - priam horlivo. Šmarili ho na psychošku, kde sme sa stretli. Vraj som dala jeho životu nový zmysel. Na rozľúčku ma pozval s jeho mamou do reštaurácie pri Kramároch na predražené pirohy s bryndzou. A napísal mi list. Dojemný, ďakovný.. stihol mi dokonca darovať pri druhej návšteve (on prišiel na kontrolu, ja som prišla za ním- to som už bola doma) zlatú retiazku s písmenom M (ako Michaela). V krabičke zo zlatníctva bola zastrčená a mne podstrčená do ruky v rýchlosti behu na trolík. Dlho mi písal rôzne citáty v smskách a mailoch, postupne som prestala odpisovať. .. No taká iná Lucia a Peter, čo poviete?
V knižnici si predĺžim platnosť preukazu a vyberiem si dve diela: Rollanda a jeho tragický ľúbostný príbeh, a od Remarqua-Nebo nepozná obľúbencov (mamin obľúbený spisovateľ..áno už je v nebi aj on). Vonku prudko fúka vietor, vlasy mi lietajú po tvári, pramienky sa zachytávajú o záhyby tváre. Cítim sa strašne. V duši prázdno, ale v srdci kameň. Ten ma ťaží a zviera mi hruď vo zverákoch. Tak veľmi to bolí.. neprežívam to prvýkrát, a predsa sa mi zdá, že áno. Premiéra dokonalej bolesti, ktorá už nepozná svedomie. A vlastne, čo je to svedomie? Výčitky zožierajúce našu myseľ? Tam to aj tak končí. Človek nie je tvor neomylný.. práve naopak. Prešľapov robí veľa a za to sa kruto platí. Je to daň za výhovorky o nedokonalosti. Za to, čo som urobila, si môžem sama. Viem o tom. Každý vie o svojich hriechoch. Lenže ja na spoveď nechodím. Radšej trpím, ubíja ma moja bezmocnosť a nenávratnosť času. Prechádzam sa sama medzi jesenným lístím, v očiach mám lesklý, a predsa matný odlesk ničoty. Srdce z ľadu, ktoré nezlomí nič, len sa zväčšuje a zadúša ma. Moje srdce, ak sa ten kus kameňa dá nazvať srdcom, láme druhé srdcia. Tie ktoré naozaj bijú pre lásku. Bodá ich svojimi hrotmi priamo tam, kde je zraniteľné miesto toho druhého. To moje sa len okresá, ale neobmäkčí sa. Som shopná všetkého, čoho nemám byť, ale nie som schopná ničoho, čo by prinieslo dobro. Možno to ešte dokážem. Možno už nie.
Som kus hmoty s ľadovým kameňom, ktorý okresané časti dopĺňa vodou, aby znova zamrzlo to, čo mu chýba. Cit.
PS: ak sa niekomu nechce čítať tieto ničnehovoriace riadky beznádejnej 19-tky, môže si pozrieť tento link s videom. Síce sa mení prostredie, podmienky, ale podstata ostáva. Či je to oheň či ľad. Buď srdce spaľuje, alebo zmrazí.
