Som v Ždiari a píšem. Už som aj zabudla na čaro ručného písania. Ovládanie prstokladu mi uľahčuje prácu na počítači, takže som si ľahko privykla. Presedlala som z pera a zošita na klávesnicu a monitor. Aká nostalgia.
Keď sme sem šli, vstávali sme o trištvrte na sedem. Preddovolenkové stresy boli u mojej mamy samozrejmosťou. Sprevádzali nás až do príchodu taxíku. Vlastne "donekonečna a ešte ďalej", ako hovoria chalani. Taxikár si robil z nás srandu, že sme ako Miazgovci, s nami musí byť zábava... Vraj kam sa hrabú reality show. To sme dopadli. Na úroveň Mojsejovcov, nie? Pripomínajú mi ich poťahy na sedačke v spoločenskej miestnosti. Nechápem prečo sa to volá spoločenská miestnosť, keď tam nie sú žiadne hry, ale televízor.
Asi idem von. Musím sa ísť vyvetrať. Chcelo by to pivo. Dopila som kvapku z Kamzíka, čo bol na stole. V spoločenskej miestnosti. Ten názov asi utužuje vzťahy. A mimochodom..Kamzíka tu pije každý.
Vonku sme sa prechádzali, šli sme na faru k farárovi, za úmyslom hrania stolného futbalu, lenže bolo už po desiatej. Zaklopali sme mu na bránu päsťou. Rýchlosťou blesku sme sa rozutekali, aby nezistil totožnosť vagabundov. A tak to bolo celý večer. Stále sme len utekali. Pripadala som si ako najväčší zloduch. Kam sa hrabe Bonnie & Clyde? :)
Dnes je strašná búrka. Snažila som sa odfotiť blesky bleskom, ale bol to dosť problém kvôli zabrzdenosti foťáku. Susedovci sa vyklonili z okna, že sa nejak moc blýska. Pár fotiek mi celkom vyšlo, i keď nie podľa mojich očakávaní. Chce to kvalitný fotoaparát.
Pamätám si na cestu autobusom sem. Kubo z okna videl auto. Len tak stáť na čistinke. Nazval to "uprostred ničoho". Presne ako sa cítim ja. Nechodím s Maťom, nie som jeho láska ani priateľka. Niekde na rozmedzí. Tento stav ma zožiera. Chcela by som ho niekam posunúť, ale nemám kam. Okolo neho totiž nič nie je. Iba napĺňajúca ničota... Najradšej by som si priniesla horský vzduch vo fľaškách. To je asi jediné, čo tu mám rada. A ešte majestátne hory, ktoré sa týčia za chalupou. Vzala by som si ich domov na dlani. Ako živý suvenír, živý kúsok Ždiaru. Alebo Zoru. Ako sa tu vraví. Znamená to Zornička. Názov vznikol podľa legendy o jednom pánovi, ktorému svietila táto hviezda do okna, jemu sa veľmi páčila, tak túto dedinu pomenoval podľa nej. Inak ak chcete zapadnúť medzi domácich, stači povedať: "Jó jek ze Zoru." V preklade: "Ja som zo Ždiaru." Viem to od východniara od naproti. Ten, ktorý mi stále píše, že sa mu páčim. Minule mi napísal, že ak ho celý deň neuvidím s fľaškou v ruke, či mu dám pusu. Skoro som skapala. To je sila. Na východe asi proces balenia báb prebieha nejak rýchlejšie ako u nás. A s podmienkami. V Bratislave by ho vysmiali.
Včera sa brat vozil na koni. Našiel si tu potencionálnu frajerku Veroniku od susedov. Velice ju balil. Ona vešala prádlo a on sa motal okolo nej. Mám aj dôkazový materiál. Typický chlap, nepomôže, ale pod nohy sa bude pliesť. Vraj si dnes dali pusu. Počas búrky. Aké romantické. A vraj Kubo nie je romantik. No jo, blackmetalista sa nezaprie.
Napísala by som Maťovi, ale mám vybitý mobil a nabíjačku má môj otec. Sľúbil mi, že mi napíše na dobrú noc. Namiesto toho píšem článok, vonku hrmí a ja stále čakám, že uprostred ničoho, tam na rozmedzí priateľstva a lásky, sa niečo udeje. Hocičo.
