Už nemám silu to riešiť. Viac trpím, ako sa smejem. Nespeje to nikam. Tých pár svetlých chvíľ nedokážu prekryť ten obrovský kopec bolesti, problémov, ignorácie, hádok, plaču.. Tam sa to vždy len nakopí. .
Nič sa nemení, všetko bola len ilúzia. Stále som len čakala, že to bude lepšie.. Márne.
Necítim podporu, necítim záujem. Neverím tomu, že ti záleží na mojich názoroch, lebo si aj tak vždy robíš svoje.
Necítim to teplo z objatia, bezpečie.
Nepočúvaš ma, vraj nie si rozprávací typ. Ale to platí len pri mne. Rovno povedz, že so mnou sa rozprávaš nebudeš.
Dokážeš ma ignorovať celé hodiny, a nepríde ti to nikdy ako niečo, čo sa jednoducho nerobí. Je to ok. Ale mňa to bolí, a to ok nie je. Teda pre mňa.
Čuduješ sa, že utekám? Myslíš si, že mi prepne z ničoho nič. To všetko je však dôsledok tej dusnej atmosféry. Ako keď vyvrie polievka a pretečie z hrnca ako smršť.
Cítim sa slabá. Neviem, kto ma podrží. Ale ty to nebudeš, lebo toto je o tebe. A proti sebe nepôjdeš.
A to som začala mať po dlhej dobe pocit, že sa dávam dokopy, depresie ustúpili, začala som na sebe pracovať. Ale skončilo to tam, kde to bolo predtým.
Možno je načase vyskočiť z toho vlaku, čo sa rúti do neznáma. Pešo po vlastných, sa mi bude chodiť ťažšie, no v duši sa mi snáď uľaví, a raz nájdem ten vytúžený pokoj v sebe.
