Kedysi dávno bola raz jedna chalúpka, veľká aj malá. Na tej chalúpke bola ešte menšia a na nej ešte menšia a na nej ešte menšia a na nej posledná malá maličká chalúčička. A v tej poslednej chalúpčičke býval jeden maličký človiečik. Volali ho Trpaslíček. Pod ním troška väčšia chalúpka a v nej býval jeho braček Majko. Pod ním bola ešte väčšia chalúpka a v nej býval starší brat Nino. Pod ním je najväčšia chalúpka a v nej býval najstarší brat Manuel.
Manuel myslel iba na bohatstvo. Ale iba pre seba. Nino myslel, aby každý deň bola veľká hostina. Ale iba pre seba. Majko myslel iba na to, že bude kráľom sveta. A najmladší Trpaslíček myslel na to, že budú dobrá rodina, že bude každý poctivo pracovať (aj on) a vyslúžia si, to čo si zaslúžia.
Jedného dňa to Trpaslíček už nevydržal si vylehovať v posteli a nič nerobiť. Tak svojím bratom povedal: "Nájdite si nejakú poctivú prácu!"
"Choď si sám! Si z nás najmladší, Manuel ten môže rozkazovať."
"Ako chcete, budete ľutovať." Trpaslíček si zobral so sebou batôžtek a zavesil si ho na palicu. Jedlo a piť mal v batôžku. Išiel tam, kde ho nohy viedli a oči sledovali. Po ceste viedla čistinka a pri nej si oddýchol. Spieval si pesničku:
Moja stará mať
pri vŕbe vždy stáť
vypláchala košielôčku,
preprala ju na korýtku,
a to všetko pri potôčku.
A tak stále dokola. Keď dospieval, objavila sa tam lesná žienka.
"Čo tu robíš? Vybral si sa na vandrovku?" - opýtala sa krásnym hlasom.
"Áno, hľadám si poctivú prácu!" - odvetil Trpaslíček.
"Už nikde nechoď. Zamestnám ťa ak odoláš skúšku!"
"Odolám, len nech je spravodlivá!"
"Tak dobre! Prvá skúška: Postarať sa o dvesto oviec a ani jedna sa nemôže stratiť!"
"Súhlasím!"
Ovce vzal na pašu a neustále boli pod dohľadom Trpaslíčka. Za západu slnka prišiel naspäť za všetkými ovcami.
"Dobre. Druhá šanca je ťažšia. Umyť päťsto riadov a utrieť!"
Trpaslíček sa pustil do roboty. Umýval a umýval, utieral a mal to do večera hotové.
"Dobre. No tretiu už nebudeš vedieť. Ísť do lesa a nájsť liečivú Čelenšalviu!"
"Nájdem ju uvidíš!"
Trpaslíček šiel do lesa a hľadal liečivú bylinu Čelenšalviu. Každého sa pýtal, s každým sa zhováral, ale nikto to nevedel. Ba ani ako vyzerá. Zostávalo to na ňom. Táto ružová, táto biela, tamtá červená, hentá fialová, oná modrá? Dôkladne si ich prezeral, rozmýšľal, ale nevedel. Rozhodol sa, že to bude tá strapatofľakatá kvetina. Vytrhol ju a priniesol ju lesnej žienke.
"Je to ona?" - spýtal sa Trpaslíček.
"Áno je! Si prijatý do služby. Kravy nadojiť, vody nanosiť, o hydinu starať sa, kone napájať, na poli klasy vytĺcť, do mlyna hádzať;
Trpaslíček už tam veru rok pracoval a dobre sa mu vodilo.
"Výplata ťa čaká!" Dostal sto dukátov a pobral sa domov. Zlaté dukáty sa len tak z vrecka sypali. Žili dlho bez starostí, až kým sa dukátiky neminuli.
