Otvorila som si flashko (fuj! - citoslovce typu"len aby reč nestála") a začala som si plniť domácu úlohu. Vraj dataXML. Na moje očakávanie, mi to nefungovalo. Ach:( Skúšala som rôzne variácie, pozerala po google, nakoniec som to vzdala. A vzdávanie nenávidím, i keď sa vzdávam často. Len pri týchto kódoch ma baví nevzdávať sa, prepisovať, hrať sa. Kódy sú však sviňa - ak sa nedostaví výsledok, hromžím, nadávam (skúšam ďalej aj napriek vyššiemu tlaku), ak sa výsledok dostaví, samozrejme tak, ako by mal, nastáva okamih, keď začínam kódy milovať - a teším sa ako malé decko. Je to 50:50 - buď "do prdele" alebo "jééééééééj, paráda, mne to funguje" .
Kódy sa nachádzajú aj v ľuďoch. Každý človek má v sebe šifry, ich lokalita - telo aj myseľ. Na rozlúštenie nášho tela sú tu doktori. Tí však tiež nikdy nebudú 100%- nými dobrými lúštiteľmi. Koľkokrát sa stala chyba.. a potom následky. Stáva sa to. A nechcem nič zazlievať nikomu zo zdravotníctva, pretože viem, že je to ťažká drina, a ja sama by som takú prácu nezvládla. Ale o tom som nechcela.
Kódy sú aj v našej mysli, sú tak neuveriteľne skombinované, funkčné a nefunkčné, aktívne i neaktívne-čakajúce na to, kedy príde ich čas. Je ťažké sa v nich vyznať.
Veľakrát myslím na to, aké by to bolo, keby sme boli ľahko prečítateľní. Vedela by som, čo si myslí ten človek oproti mne. Všetko v daný okamih. Pravdepodobne by som zistila,
že ma nikto nepočúva, keď mu niečo rozprávam (lebo ten dotyčný premýšľal nad niečím úplne iným)
že mi ľudia klamú, a pritom sa vedia usmievať naozaj presvedčivo
že mi chce niekto povedať pravdu, ale radšej mlčí a "hovorí" mi ju len v hlave
na koľko somarín dokážu ľudia myslieť, aj napriek tomu, že sa tvária vážne
že aj tí, ktorí sa navonok smejú, sa trápia
...
Aké by to bolo z druhej strany? Keby som bola ja čitateľná.. Uf, občas by som si to nepriala, asi by mi to nebolo príjemné.
A tak čítanie kódov medzi ľuďmi nefunguje. Resp. snažíme sa zistiť čo skrýva ten druhý pod telesnou schránkou. Trápi sa? Ľúbi ma? Počúva ma vôbec? Chce mi niečo povedať? Prečo mlčí? A sakra, prečo mlčím ja, keď som chcela tak veľa toho povedať.. Dokonca ani na to neviem odpovedať.
Posledné obdobie medzi P. a mnou nie je práve ružové. Chcem byť úprimná a žiadam úprimnosť späť. Prirodzená spätná väzba. Ja nevidím do neho, on nevidí do mňa. Postupne sa odhaľujeme navzájom, lenže všetko ostáva stále skryté pod povrchom. Niekde uprostred medzi činmi, vetami a na druhej strane naším vedomím - premýšľaním "v duchu", ktoré prebieha non-stop.
Viem, že P. chce preniknúť tam, kam iní nesmú. Do hĺbky môjho JA. Viem, že ho trápi fakt o mojej uzavretosti. Nezazlievam mu to, pretože je normálne, ak dvaja ľudia spolu chodia, chcú sa poznať. Stále mám však v sebe kód, ktorý dokáže príjmať súbory, lenže nedokáže odosielať tie sejvnuté, ktoré mám v sebe. Púšťa ich len po troške a pri každej otázke smerovanej na mňa, sa v mojom vnútri začnú diať zmätky..
Chcela by som mať aspoň návod ako fungujem. Aby som presne vedela, ako ovplyvňovať to, čo bude.
Ako sa budem správať za chvíľu, zajtra, o pať rokov. . a už teraz vedieť preprogramovať svoje slová a činy tak, aby som zabránila všetkému zlému, čo spravím. Aby som sa už nikdy nemusela trápiť za svoje chyby, omyly, ktorými som ublížila iným - vedome či nevedome.
Mám svoj sen - zabudnúť na to, čo si už nechcem pamätať, a pamätať si to, čo chcem. Taký kód by sa mi fakt zišiel.
A čo vy? Máte ten "svoj" vysnívaný?
