Včera sa všetko začalo. Už pri písaní predošlého "performancu" (ako to nazval sergej-ko bloger-ko) som vedela, že zajtra, resp. dnes bude náročný deň. Dvojhodinkovka "GDDM" (pre neznalých grafický dizajn digitálnych médií), literatúra (obavy zo skúšania+či nebude test) a trojhodinečka angičtiny (jedna bežná+dve hodky konverzácie) túto predstavu len potvrdzovali. Piatok je takáto zostava naozaj vyčerpávajúca. A tak som sa pustila okolo pol jedenástej do prepisovania eseje na tému: The person I like the most. Našťastie som mala koncept už napísaný, lenže chybička krásy "se vloudila". Neviem čím to je, ale okolo polnoci mám tvorivé chvíľky, takže keď som písala tento hrubý načtrnutý konceptík, dospela som k počtu slov 275. Ups, maximálna hranica je len 180, takže cca 100 slov treba vyhodiť, aby to bolo optimálne. A tak mi neostávalo nič iné, iba škrtať, škrtať, škrtať.. Poradné slovo mala v kuchyni mama, tiež zanietená milovníčka angličtiny (t.j. je zbytočné pýtať sa <po kom to to díte má?>). Trošku sme si precvičili prvú triedu na základnej robením ____________________________ .
Bolo mi to tak ľúto. Ľahkosť maminých slov:" toto tam nedávaj, toto daj preč, nezdôrazňuj to tak, škrtni to celé.. to je pritiahnuté za vlasy.." ma vykoľajovala. Radšej pomlčím o komentároch typu: "Korytnačka má špinavú vodu.. ; Moja kolegyňa... " Viem, pracujúce ženy sa potrebujú vyrozprávať, pracujúce mamy duplom. Korenie do toho pridal aj môj milý braček, ktorý sa tváril, že má všetko na háku, ako vždy. Oxidoval pri ladničke každú chvíľu a trénoval svaly jej otváraním, oči prázdnym pohľadom a následným zabuchnutím.. Následne odpochodoval do detskej, aby si zapol telku, alebo pokračoval v čítaní veľavravných diskusií na motoride-eská.. Celé toto opakujúce sa divadlo prerušil môj zúfalý krik z hlbín môjho sústredeného ja, ktoré malo značné problémy sa sústrediť. Neznášam to !!!
Odkaz číslo 1: Nikdy (naozaj nikdy) na mňa nerozprávajte, keď pracujem. Keď robím selekciu vo photoshope, moje kotevné body vôbec netrápi, že nie je umytý riad, krčmové príbehy či hysterické výlevy (vás alebo story o kolegyni).. Deto platí aj pri iných mojich súkromných prácičkách (blog, škola, grafika, robotka na počítači).
Nastal okamih O :) Esej je hotová, zmestili sa do limitu. Čaká ma však väčšia záležitosť. Spísať odlišnosti 200 stranovej knižky od Virginie mojej milovanej (to nie je ironicky myslené, naozaj ju milujem ;) Píše sa čas cca niečo po polnoci. 0:32 je to dokončené. Detaily som si všimla, možno aj viac ako za denného svetla. Sadám k počítaču. Treba spísať anotáciu diela. Uuuuuuf. USB, šup ho tam:) a šup ho von.. a šup so mnou do postele. Konečne..
Odkaz číslo 2: V noci, v tichu, pri práci ma nechajte tak. Zvládnem to lepšie ako cez deň. Angličtina to nie je fyzika, zmáknem to, fakt. Síce sa nevyspím, kruhy pod očami to ráno istia, ale aspoň sa vyspím na ďalší deň. A výborne padnem do postele. Naozaj skoro mŕtva. Ja rada ;)
Škola bola fajn. Prekvapila ma vlastná hyperaktivita na hodinách a milý prístup profesorov. Ďakujem Vám! Patrí Vám to právom. BeBe- keksíky spoja mňa a spolužiačku, "Non lavare i piedi" (po taliansky - znamená to "Zákaz umývania nôh") rozosmeje tlačákov, čo ma teší. Taktiež zapýrená tvár Sašky. Zaklincujeme to emáčom, našim favoritom, ktorý si priniesol do školy skateboard a niesol ho v rukách pri výstupe z eliny ako vrecko na prezúvky.
Na hodine angličtiny sa pozriem na vlak. Graffiti automaticky prešvihnem pohľadom. Upúta ma však niečo iné. Veľké písmená, ktoré kričia :
Odkaz číslo 3: CICUSKA PROSIM CICUSKA PROSIM ODPUSTI
Chlapec vyviedol nejakú zlobu, pomyslím si. Snáď to CICUSKA zbadá a dá mu milosť z načmáranej vagónovej lásky.
Na zastávke Železničná stanica Vinohrady špúlia na mňa namaľované veľké pery vetu celkom iného žánru:
Odkaz číslo 4: Všetko naj Mar!
V električke č. 11 si všímam tesne pred vystupovaním "2 reklamy v pohybe" a to:
Odkaz číslo 5: Ak máš viac ako 15, vymysli nové logo dopravnému podniku. viac info na...
Odkaz číslo 6: Ak neprestaneš fajčiť, zabije aj teba . (liga proti rakovine, téma nikotín)
Vystupujem. Oproti na šafku môj zrak zavetrí ženskú s albertom. Modro-žltou igelitkou. Presne takou, akú držím v ruke aj ja, kvôli rakeťáku, kde sa ledva zmestí jedna učebnica. Fajn :-/ Na Farského sa končí trasa dnešného mhdčka ako malá súkromná párty jednej unavenej zvláštnej osôbky s ružovým detským šálikom efektne obmotaným okolo čierneho náhrdelníka (áno, raz budem aj ja jazzová speváčka v kabarete s krásnymi koktailovými šatičkami vyvalená na klavíri). V ušiach mi hrá Billie Holiday. A zdá sa mi akoby to bola časová sľučka: znova vidím nejakú ženušku s plnými rukami .. prekvapivo opäť je to albert.
Odkaz číslo 7: Ak si kreatívny a máš peniaze, urob taký supermarket, kde bude každá igelitka iná. A každý zákazník si vyberie podľa nálady svoju farbu, vzor a obrázok. Odmena: nikto nebude vedieť, kde ste nakúpili, čo máte v taške, ale predsa to budú vedieť.. Lebo VY máte predsa originálne nákupné tašky!
Príchod do brány dorazí môj susedko so psíkom, bielou uštekanou prachovkou (ja psíky milujem, tento je však obzvlášť drzý a pôjde za vami aj do bytu, ak ho nezamknete). Vychádzajú ruka vo vodítku zo schodov a ten čo nemá vodítko okolo krku povie:
-Nejdú výťahy..
-Ani jeden? opýtam sa v zúfalej nádeji, ktorej ani sama neverím.
-Nie. znie suchá odpoveď.
-Jéminéééééééé. utrúsim dlhý výkrik do ticha.
Vyšlapem si 11 poschodí, veď to je čo by ste kameňom vystrelili, či nie? Pri deviatom mi končí cd-čko Lady Day a ja sa tackám ako opitá. Už nech som tam. Hurááááá.. Nohy ma bolia ako po vysokohorskej túre. Čo však osud nedoprial: ušný bubienok zachytáva zvuk pojazdného výťahu. Zabijem ho!
Odkaz číslo 8: Ďakujem pán sused, nabudúce si radšej dajte náhubok svojho chlpáča !
.. asi si založím ružovú a čiernu skrinku.. máte nejaký odkaz? poznámku? nápad? nepoužívate odkazovku na pevnej linke ako tak majú vo zvyku hrdinovia v amerických filmoch ? ... len do toho:
SOM TU PRE VÁS !!!
