"Každý sa hanbí sám za seba!" oznámuje nám profesor po zadaní úlohy.
Ešte pre istotu trikrát zopakuje, a dáva si záležať na správnom dôraze:
"Kaž-dý- sa han-bí SÁÁÁM za SE-BA !!!"
Prestupuje z nohy na nohu. Nakláňa sa k sediacim študentom, aby udržal očný kontakt.
Oukej, už sme počuli, poviem si v duchu.
"Máte dve minúty, aby ste napísali správu na 5 riadkov. Ani menej, ani viac. "
Malina, myslím si naivne.
Profák pozrie na hodinky a víťazoslavne odštartuje.
Predo mnou čistý linajkový papier. Škerí sa. Panebože, mňa nič nenapadá! Dokelu! Spomeň si, čo si robila cez víkend.
Spomeň si.. na hocičo, to je fuk. Celuózový zrecyklovaný hajzlík sa stále smeje.
Len už píš! V hlave sa spúšťajú rýchle operácie: správa odpovedá na 4 základné otázky - kto, čo sa stalo, kde, kedy, plus doplnková prečo, ak by mal novinár potrebu to tam hodiť. Lenže nie a nie dať fakty do jedného celku. Štylistika nula bodov. Ešteže aspoň tá gramatika funguje na autopilota.
"Stop!" zakričí vyučujúci s úsmevom na tvári. Už chápem, prečo sa máme hanbiť sami za seba. Ja sa teda hanbím, a to poriadne! Pekne som sa prerátala.
Moja pýcha mi zaslepila oči. A rozbila držku. Nasratá, urazená, s cestnou lišajou, odkladám svojho dvojkolesového tátoša do garáže. Nie však na dlho. Žiadne zazimovanie sa nekoná. Práve naopak. Budem ho musieť prevetrávať častejšie.
.. aby som náhodou nezabudla !
PS: ďakujem Jozefovi Kuricovi, ktorý mi čínskym príslovím otvoril oči:)
