Nastupujem do trojky. Rozhodujem sa, či vystúpim na vazke alebo idemďalej. Mám v rukách rozčítanú Hlavu XXII, akosi sa mi ju nechcezavrieť uprostred slova.. A navyše sa rada prechádzam po meste, akoalternatíva pre 30minút pohybu denne, keďže k nijakej väčšej činnostisa v poslednej dobe neviem dokopať. To všetko ústi do rozhodnutia, ževystupujem pri STU.. Smer Obchodna. Zamierim k Pirôžkom.Jablkovo-makové.. Hm, už stoja 12,-?! Ešte si pamätám, keď stáli 9. Vtaške mám posledných 25 korún, ktoré vystačia akurát na dva + 1SK sivkladám do vrecka. Zdá sa byť pekný deň. To ešte neviem, že o chvíľubude krajší.
Kľučkujem medzi ľuďmi, vyhýbam sa potencionálnym zrážkam. Pozerám sa dookola a vychutnávam si popoludnie, v ktorom cítiť piatok. Ten pocit milujem. Napchávam sa pirôžkom. Moje prvé dnešné jedlo. Blížim sa k Poštovej. Nejaké nákladné auto mi bráni v ceste, musím prejsť na kolaje. Obzriem sa dozadu, či náhodou nejde električka. Ide.. Je to 13ka, trošku sa poponáhľam, hodí sa mi, ide na šafko. Ako tak zrýchlujem a prežúvam, niekto ma chytí za plece. Ako prvá myšlienka ma napadne neotáčať sa a ponáhľať sa ďalej na električku. Potom však tento nápad zavrhnem, a v sekunde sa inštinktívne otočím. Čakala by som hocikoho, ale nie dotyčnú osobu. Bola to Kačenka. Moja milovaná Kačenka.
"Ahoj!" povie a usmeje sa. S batohom na chrbte a ružovočervenej mikine vyzerá roztomilo.
Neviem nájsť slová. Som úplne prekvapená. "Ahoj! Čo tu robíš?" vypadne zo mňa.
"Idem si kúpiť nejakú mikinu. Aká si pekná. Kam ideš?"
"No domov. Ale mám ešte chíľu čas. " ani neviem prečo som to povedala, dúfala som, že s ňou ostanem dlhšie, lenže nebola sama. Mala pri sebe kamarátku. Stála trochu obďaleč, akoby si udržovala odstup.
"Ty bývaš v Karlovke, že."
"Nie. V Petržalke, šak kúsok od tvojej školy."
"Ty si ma neprišla pozrieť." vyčarí výraz smutného anjelika.
"Ja viem. Nevedela som, kedy končíš. A nejak mi to nevychádzalo."
Zahľadí sa na moje nohavice. Zakmáše s nimi. "Aj ja som mala také gate včera na sebe. By sme sa k sebe hodili. Ale dnes mám tieto." a pozrie sa na svoje.
"Zapni sa!" zapne mi vetrovku.
"Ale veď nie je až taká zima. " nezapriem svoje pre mňa typické hranie sa na hrdinku.
"No ja som predtým nemala ani túto mikinu." zasmeje sa
"No to máš čo hovoriť ty kokos. "
"Ja že povieš ty koza."
"Nééé." zatiahnem ako nefalšovaná Petržalčanka.
Stojíme oproti sebe. Medzi rečou ma objíme a dá mi pusu na líce.
"Som rada, že som ťa videla."
"Aj ja teba."
"Už máš mobil?"
"Nie. Mame šlohnem. "
"Napíšeme si."
"Hej, napíšeme si."
Katka sa aj s kamarátkou otáča na odchod. Na chvíľu sa nám spoja ruky, a potom každá kráča na opačný smer. Po pár metroch sa obe za sebou otáčame a zakývame si. Úsmev na tvári mi ostal ako priškvarený. Cítim v sebe neuveriteľnú vlnu vzrušenia a teplo pri srdci. Hreje ma na celom tele. Nevnímam prechody, autá, kŕdle ľudí na križovatke pri Kamennom, sú pre mňa figúrky. Vôbec nevnímam ich tváre, nálady, chôdzu. Okolie sa rozplýva v mojej nadpozemskej eufórií. Mám chuť zakričať od radosti. Nespravím to, lebo figúrky by to nepochopili.. Tá polka pirôžku, čo mi ostala vo vrecku bundy mi pripadá byť málo sladká, aby som ju jedla. Nevyrovnala by sa tej neuveriteľnej slasti, ktorú nosím v sebe vďaka stretnutí s Kačenkou. Vďaka nej samej. Vďaka jej objatiu. Jej bozku na líce. Jej očiam a úsmevu.
Paľko, pýtal si sa ma, čo je to múza. Toto je múza. Kvôli nej som ochotná žiť. A nie hocijako. Žiť s radosťou. Čo môže byť vzácnejšie?
