Ja si čítam knihu a je mi to jedno. Spomieniem si na Maťka. Vlastne naňho myslím stále.
Vyhŕkne mi slza. Chce sa mi plakať. Mám chuť spustiť prúd sĺz a byť sama.. On je moje slniečko. Neviem, čo by bolo, keby som s ním nechodila. Asi by som tu už nebola. Prišiel, zasvietil mi do života a ukázal mi cestu. Tá cesta vždy existovala, len som ju nevidela. Stratila som sa v tmavom hustom lese, ďaleko od ľudí. Nikto ma nehľadal, nikto mi nepomohol. Sem-tam prebehli okolo mňa nejakí ľudia, známi aj neznámi. Nikto na mňa neprehovoril. Ja som proste potrebovala nájsť čistinku, kde svieti slnko, kde sú moji priatelia, kde sa cítim úžasne. Ale nikoho som sa nepýtala na cestu. Bola som už zúfalá. A práve keď som sa už chystala vzdať a nájsť si vlastnú cestu medzi oblaky, prišiel on. Ten, ktorý bol vlastne pri mne celé roky.
Ale akosi sa naše cesty míňali. Občas sa aj stretli, ale nikdy sme nestáli oproti sebe zoči voči. No raz sa to stalo. Zastavil sa pri mne, otvoril dlaň a v nej bolo ukryté slnko. Taká malá žiarivá guľa. Bola celkom maličká, ako japonka. Ale svietila na míle. Chvíľu sme obaja na ňu hľadeli. Ani on nevedel, že ju má. Ale rýchlo sme zistili na čo slúži. Chytil ma za ruku a povedal:"Poď!... Ak chceš." Usmiala som sa na neho, naše dlane sa spojili a vykročili sme.
To slniečko nám svietilo na cestu. Zrazu som ju videla celkom zreteľne. Bolo to tak jednoduché po nej kráčať. A vo dvoch sa hneď kráča ľahšie.. Prišli sme na čistinku. Tak túžobne očakávanú. Maťko zovrel dlaň a slnečná gulička sa zrazu rozpustila. už sme ju nepotrebovali. Teraz je Maťko moje slniečko. Aj keď nie sme spolu, moje slzy ho inštinktívne hľadajú. A vedia, že keď sa vyparia a vsiaknu do mojej pokožky, tie mikroskopické kvapôčky si nájdu cestičku k nemu. Hlboko do jeho srdca. Viem to.
