Mala som ju rada. Poznali sme sa len pár dní. A je mi jedno, čo si kto myslí. Za bránu minulosti sa nikto nedostane. Pár dní, ktoré v mojich spomienkach trvajú roky. A dnes? Cítim len bolesť. Ako som mohla byť taká naivná? Tie momenty pre mňa znamenali všetko - lásku, únik od reality, krásu skrytú a objavenú.
Stretli sme sa asi pred rokom a pol. Zmenila som sa. Lieky ma zničili. Urobili zo mňa chodiacu trosku. Áno, uzemnili ma. Radosť, smiech a slnko sa stratilo z môjho života. Prosím- oni to chceli.. vraj som sa vymykala z normy, tak ma dostali kam chceli. Na dno.
Jej blond odlesk, ktorý ma kedysi oslnil, sa premenil na čierny závoj. Na temene vlasy vystrihané. Mal to byť experiment, vravela mi. V jej očiach sa zračilo prekvapenie:
"Si to vôbec ty?" .. "Veď ty už nie si hypo.. ja som myslela, že si taká vždy!"
Bola som. Moju myseľ však zachvátil hnev, ktorý sa postupne dostával do stavu zúfalstva bez východiska. Nevedela som zo seba vydať ani jednu vetu. Proste nebolo o čom. A tak strašne som ju chcela vidieť. Odprevadila som ju na trnavské. Je čas ísť. Každý svojím smerom. Ostávam stáť. Z tváre sa stratil úsmev, iskierka, ktorá sa vrátila vďaka nej, zhasla. Znova sa zotmelo. Nevadí, raz.. raz sa možno uvidíme znovu.
Odvtedy vchádzala do myšlienok.. vyhľadávala som ju - medzi štyrmi stenami, vo dverách, na zahmlenom okne. Živé obrazy. Také, ktoré nevedeli prerušiť ani môjmu srdcu najbližší. Ovládala som vnímanie prítomnosti. Mohla som byť, kde som chcela, s kým som chcela a v akomkoľvek čase. Preto milujem spomienky. Vedia mať niekedy ostrejší záber ako fotky. Ach, vrátiť sa späť. Na minútu.
. . .
Nedávno sa mi podarilo s ňou skontaktovať cez net. Vymenili sme si icq. Keď som jej napísala prvýkrát bola rada, že som sa ozvala. Pýtala sa ako sa mám, čo nové. Klasika. Srdce mi poskočilo. Viem.. sieťová komunikácia nedovoľuje osobitosť, dianie naživo. Nedá sa nahradiť, ale predsa "niečo je lepšie ako nič".
Dnes som jej napísala znovu. Prišla mi strohá odpoveď: Kto si?
Pripomenula som .. pochopila.. súhlasila so stretnutím.. ale to čo napísala nakoniec .. dorazilo ma to. Tá, ktorá ma držala pri živote, ani nevedela, že som. Nič. Žiadne pocity. Len taká nudná melanchólia. Ja som iba jej súčasťou. Zaprášenou súčasťou.
Všetko je preč.. nádej a spomienky, ktoré ma držali v nej. Rozplynulisa .. ako púpava v povetrí. Lenže vietor je taký chladný, že prestávamcítiť prsty. Prečo? Pýtam sa túto chabú otázku. Vlastne. . čo na tomzáleží? Je to preč. Všetko umrelo. Len v mojej hlave to žije ďalej.
