Už sa nemôžem vyhovárať na svoju neschopnosť, aj keď ju tak rada zneužívam.
Už sa nemôžem pozerať do minulosti. Hľadať v nej stratené slová, chyby, ktoré som mohla napraviť.
Už nemôžem plakať. Moje vyplakané oči si to nezaslúžia. Už bolo dosť!
Už nemôžem zakrývať, to čo naozaj cítim.
Už sa nemôžem toľko flákať. Najradšej by som mala stále voľno. (zasnený výraz) . Ale tak to nefunguje.
..
Tak veľmi si želám, aby prišla zmena. Nie som fatalista. Verím, že osud mám vo svojich rukách. I keď v poslednej dobe sa mi riadne vymkol z rúk. Nič nevychádzalo. A ja som sa poddala tomu tlaku. Musím byť silná. Viem, že takou nebudem zo dňa na deň. Bude to dlhodobý proces. Nájsť stratenú vieru totiž vôbec nie je ľahké. Ale ja ju chcem nájsť. Nech sa skrýva hocikde. Nech mi uteká aj míľovými krokmi. Hej, viera, ja si ťa nájdem!
..
To, čo bolo, už nebude. Je veľmi ťažké pochopiť túto jednoduchú myšlienku. Aké paradoxné.. Nechcem sa týrať nenávratnosťou minulosti. Robím to celé roky a čas od času si takto vykopávam vlastný hrob. Bezmocnosť ma ubíjala, no nenechala som sa odradiť. Znovu som sa podkopávala, nech cesta viedla pre mňa-za mňa aj do pekla.. Nie, nevidela som v tom potešenie. Nazvala by som to skôr kolobehom. Niečo->spomienka->krása->úsmev->bolesť->slzy
Seneca napísal:
Je nevďačný, kto nazýva krivdou koniec potešenia, je hlúpy ten, ktosa domnieva, že môže mať zisk len z prítomného dobra, kto sa neraduje iz dobra minulého a nepovažuje za istejšie to, čo už je preč, pretože sanemusí báť, že to prestane existovať.
A tak spomínam na minulosť dobrými očami. To pekné, čo bolo, ostalo vo mne. A to zlé, sa už nemôže vrátiť, aby mi znova ublížilo.
Všetko riadim ja. Moja hlava. Moja myseľ. Viem ju ovládať.
Naučím sa to, čo ešte neviem. Dokážem to.
..
Staviam nový dom. Konečne. Prosím, držte mi palce na tejto strastnej aj slastnej ceste životom. Budem to potrebovať.
