Hľadám slová vyjadrujúce dnešok. Akosi sa nevedia vynoriť, sú vo mne. A ťažko sa slovami opisuje to, čo má človek v mysli uložené ako víziu, chuť a pocit. Napriek tomu píšem. Musím dať von tú pozitívnu energiu, pretože nechcem, aby vyhasla. Chcem ju udržať živú. Chcem živú spomienku..
Svetlo. Konkrétne svetlo okolo štvrtej hodiny. Dopadalo na rozľahlé polia. Cez oblaky prekúkali lúče..Božie lúče, tak ich nazval ON. Sedela som vedľa neho, kochala sa priestorom ničoty, ktorá ma napĺňala. Milujem voľné pláne. . Mám chuť sa rozutekať, otvoriť náruč a príjmať. Nadychnúť sa a bez slov sa usmiať. Cítiť slobodu a vzduch. Nič viac a nič menej.
Psie očká, rozhovory, kusy pravdy.. Príbehy, úsmevy, smiech i zamyslenie. Spomienky, ktoré majú rozprávača i poslucháčov. Všade je ticho, a predsa plno. Slová dopĺňa brechot. V pozadí je stále ticho. Krásne ticho. Ticho, ktoré počuť.
Trošku je zima. Telo to registruje, ale nesťažuje sa. Cíti teplo. A nie tak hocijaké. V lone mi zaspáva šteniatko. Celé sa triaslo, no už je dobre. Očká má zatvorené, sem-tam spokojne mrnčí. Nič iné netreba - nikomu z nás. Havko spí a ja si vychutnávam okamih. Okamih, ktorý trvá..
Reč preruší klobáska s horčicou a chlebom. So záujmom počúvam. V hlave sa mi otvárajú obrázky. Jednoduchý princíp. Vo vetách nachádzam zaľúbenie. Nemusím odpovedať na tisíc otázok z bežného života, nepretvarujem sa, nezapájam sa do témy nasilu, len preto, aby som niečo povedala. Proste nie je potreba rozprávať. Počúvam rada. Presne v tú chvíľu. Nevnímam čas. Pravdupovediac, vôbec mi neprišiel na um.
Prišiel však čas lúčenia. Prisľúbila som, že ešte prídem.
Odišli sme. ON ma odkopol domov. Vivat Petržalka! Pár bozkov na rozlúčku, pár viet pred odchodom. Naše cesty sa rozdeľujú - každý svojím smerom. Nenávidím lúčenia. Nenávidím ich. Aj keď viem, že zajtra príde ďalší deň, zajtra ho zas uvidím, zajtra budeme zas spolu. Ale teraz ide ON za nimi a ja za našimi. Mohla som ísť s ním, ale nechcela som. Chcela som si v sebe uchovať dnešok.
Taký krásny, akým bol.
